Škandinávske krajiny majú silné zázemie v oblasti jazzu. Existujú tu kvalitné školy , festivaly a inštitúcie podporujúce tento žáner. Toto podhubie dopľňa aj „silná“ poslucháčska verejnosť, ktorá má možnosť chodiť na koncerty svetových umelcov a „konzumovať“ aj zaujímavé projekty vybočujúce z mainstreamového rámca. Jazz už nie je jednoliaty prúd tečúci k nám z Ameriky, ale hudba, pomocou ktorej komunikujú jednotlivé kultúrne okruhy medzi sebou. Príspevkom do tohto „multilkultúrneho víru hudby“ je aj spájenie európskej tradície klasickej hudby s jazzovou tradíciou. Škandinávske a západoeurópske krajiny majú v tomto smere bohaté skúsenosti.

Trondheim Jazz Orchestra v roku 2010 oslávil svoje desiate výročie. Tento nórsky orchester organizačne zastrešuje Mid-Norway Centre of Jazz. Za sebou má veľa rôznych projektov a spolupráce s rôznymi sólistami. Okrem domácich interpretov, medzi tie najznámejšie mená patria aj Chick Corea alebo Pat Metheny. Nie je to klasický big band, ale orchester, ktorí podľa potreby mení svoje obsadenie. Muzikantov má odkiaľ čerpať, pretože v meste Trondheim pôsobí aj symfonický orchester.

Obsadenie kapely bolo veľmi zaujímavé a poskytlo možnosti pre rôzne netradičné kombinácie a rozšírenie zvukovosti. Okrem bicích, kontrabasu, gitary, trombónu, trúbky,baritón saxofónu sme mohli počuť aj ďalšie dychové nástroje ako lesný roh, flautu, klarinet a bas klarinet. Boli tu dokonca zastúpený aj „sláky“, dve violončelá a  husle. V projekte kapelníka Erika Hedgala (baritón saxofón) sa tentoraz objavil aj známy saxofonista (tenor a soprán saxofón) Joshua Redman. Kapela hrala prevažne komponovanú hudbu, pripomínajúcu „moderne znejúcu“ predvojnovú európsku avantgardu. Striedali sa krátke „free“ pasáźe a kolektívna improvizácia s komponovanými časťami, ktoré boli dopĺňané dobre vystavanými a štýlovo zapadajúcimi Redmanovými sólami. Predviedli sa aj ďalší sólisti (napr. Eivind Lonning - trúbka). Gitarista Nils Olaf Johansen mal zaujímavé sólo , kde používal indické vplyvy a stupnice. V úvodnej skladbe pouźival napr. aj zvuk bendža, ktorý podporoval južansko-country štýl kompozície.

Kapela vedela spolu vytvoriť gradáciu, ktorá pripomínala malý „zverinec“ a vedela vzápätí prejsť do „kontrolovanej“ podpory trombonistu Erika Johannsesena, ktorý používal rôzne zvukomalebné efekty na svojom nástroji. V rytmike sme mohli sledovať vplyv európskych pochodových kapiel, swingu a rôzne groovy, o ktoré sa postarali basista Ole M.Vagan a bubeník Tor Haugerud. V kompozíciaách sa objavovali aj vplyvy domáceho foklóru vkusne prepojené s improvizovanou hudbou.

Projekt Erika Hegdala ukázal cestu a možnosti spájania klasickej hudby s populárnou, jazzu so súčasnou hudbou (contemporary music). Pre naše zaspaté hudobné školstvo môže byť poučná profesionalita muzikantov s rozličným backgroundom (klasika, jazz), a fakt, že dnes je nutné vedieť sa pohybovať na viacerých poliach hudobnej tradície a byť schopný zvládať rôzne štýlové prístupy.