Na koncert som sa ani veľmi nestihla tešiť, pretože som sa o ňom dozvedela hodinu pred začiatkom. Pekne otapacírovaná divadelná sála Astorky bola hanebne poloprázdna (asi 50 divákov) a zo svojich tajných zdrojov som sa dozvedela, že je to preto, že koncert „nestihli spropagovať“. Počas koncertu som si viackrát uvedomila, že v tomto prípade to je skutočne škoda.
Eldad Tarmu so svojím zoskupením (vibrafón, sláčikové kvarteto, perkusie, akustická basgitara) vyrazil už na štvrté turné v poradí. Tento svetoznámy jazzový vibrafonista, skladateľ a aranžér má v zozname spoluhráčov mená ako Ernie Watts, Freddy Hubbard, Bob Sheppard, Joe La Barbera, Billy Higgins, Sue Raney, Al McKibbon, Pancho Sanchez a mnohých ďalších.
Už to samo o sebe by mohlo byť zárukou skvelého hudobného zážitku, no ešte lákavejší bol pre mňa fakt, že Eldad mieša klasické jazzové štandardy s vplyvmi kubánskymi, brazílskymi či vplyvmi blízkeho východu.
Hneď prvá skladba zo mňa urobila fanúšika charizmatického Eldada Tarmu a jeho čistej, strhujúcej hry na tak atypický nástroj, ako je vibrafón. Spája sa v ňom živelnosť vášnivého muzikanta a neuveriteľná precíznosť vypracovania jednotlivých skladieb a aj ich logického nasledovania. Je inteligentný, ale bez prešpekulovanosti, aj počúvateľný, ale bez snahy votrieť sa do priazne každému.
Striedajú sa strhujúce jazzové „divočiny“ s romanticky znejúcimi motívmi pomalých „lovesongov“. Jeho kompozície využívajú prvky swingu, no sú jemne oživené orientálnymi motívmi. Eldad pracuje so stúpaním napätia a opätovným uvoľňovaním, rád a dobre používa stoptime, ktorý ja osobne milujem. A v dokonalom prevedení tohto zvláštneho zoskupenia ma privádza do vytrženia.
Mýtické či biblické názvy skladieb (Medard, Dionýzos...) nie sú samoúčelné – Eldadove skladby sú naratívne, gradujú, rozprávajú košatý príbeh a vťahujú doň. Svojimi premyslenými aranžmán ma prekvapujú od začiatku až do konca. Znie to všetko tak trochu ako z nejakého filmu, ale neviem prísť na to, ktorého. Pravdepodobne to bude atypickou kombináciou vibrafónu a sláčikov.
Rumunské sláčikové kvarteto v zložení George Dimitriu (husle), Eugen Morrarita (husle), Sasha Bota (viola), Diana Butariu (violončelo) používa Eldad ako perfektné domaľovanie svojich hudobných príbehov.
Neprehliadnuteľná je jeho schopnosť účelne viesť ansámbel. Yoni Halevi, izraelský bubeník a perkusionista, ktorého si Tarmu podľa vlastných slov zámerne vybral, „aby zvládal blízkovýchodné rytmy“, sa po niekoľkých skladbách, v ktorých len decentne, i keď nepochybne zaujímavo sprevádza, stane (zaslúžene) centrom pozornosti publika, keď začne odpaľovať dych vyrážajúce prechody a sóla. Dobrá voľba, Tarmu, hovorím si.
Halevi hrá paličkami, paličkami na tamburínu, metličkami, iba na kovovo znejúcich rámoch, jednou paličkou a jednou rukou alebo len oboma holými rukami, plus má zvonček, ktorý znie tak trochu ako z bicykla, a k tomu všetkému – je to génius. Možno preto, že s bicími nebojuje, ale hrá sa s nimi.
Jonny Bota, rumunský hráč na akustickú basgitaru, s ktorým sa Tarmu spoznal na hudobnej akadémii v Temešvári, kde obaja učia, je ďalším skvostom tohto zoskupenia. Nederie sa dopredu, no neustále hrá nejakú zaujímavú melódiu. V sólach sa ukáže, že „umí“, no nepotrebuje to predvádzať na úkor celku. Má prekvapivo dobrý zvuk, čo nie je pre akustické basgitary typické. V časti bez kvarteta, keď hrá len trio Tarmu – Halevi – Bota, bolo možné ešte viac si vychutnať techniku hry všetkých hráčov.
Eldad Tarmu sa počas koncertu preukázal ako citlivý hráč – napriek tomu, že je jasným sólistom, vie v pravej chvíli ustúpiť do úzadia a nechať vyznieť iného člena zoskupenia; je skvelý tímový hráč.
To bola skutočnosť, ktorá ma prekvapovala až do konca koncertu – absolútna dokonalosť vyváženia priestoru pre jednotlivé nástroje, nie v suchopárnej jednoliatosti, ale v rytmickom premiešavaní, akomsi neustálom prelievaní. Keby to neznelo tak hlúpo, povedala by som, že každý chvíľku ťahá pílku.
V posledných skladbách som zavrela oči, čím som nielen získala celkom nový zážitok, ale najmä som sa zbavila vyčerpávajúcej snahy sústrediť sa na genialitu každého hráča zvlášť. Jednoducho som nestíhala.
Ku koncu koncertu odhalím pôvod toho neodbytného pocitu „filmovej hudby“ – The Eldad Tarmu Jazz Ensamble hrá hudbu, ktorá by mi určite hrala pod mojím vlastným filmom života, keby som si mohla vybrať.