Záver prvého festivalového večera patril talianskej speváčke, ktorá svoju kariéru začala v roku 1977. Lucilla Galeazzi si založila vlastnú skupinu až v roku 1994, ktorá bola schopná realizovať jej hudobné nápady.
Tradičná talianska ľudová hudba popretkávaná umením osobností improvizovanej hudby. Spoločne s vyprofilovaným hráčom na tamburínu – Umberto Papadia, cellistom, známym ako skladateľ hudby k filmu Život je krásny – Antonio Ramous a zakladateľ Sestetto Moderno – akordeonista Salvatore Zambataro dáva speváčka Lucilla Galeazzi publiku archaické prvky, ľudovky párené s modernou elektronickou kulisou a mohutným hlasovým fondom.
Na záver ako prídavok známa talianska pesnička, v ktorej sa lúči partizán so svojou milou – Ciao Bella. Nadšenie publika nemalo konca-kraja.
Prvým jazzmanom – Grékom, ktorého som videl a počul hrať na vlastné oči a uši bol Pandelis Karayorgis!
Tento 40- ročný Grék žijúci 19 rokov v americkom Bostone, obľubuje Schönberga i Webera, ale ponúka pritom radikálne, senzibilné a vykalkulované umenie! Jeho úsporné klavírne behy otvárali miestnosti melódií a dynamiky – jednoducho hudba tichej sily!
Pandelis vystúpil s rakúskymi (Clemens Salesny – altsaxofón a basklarinet , Klemens Pliem – tenorsaxofón, Wolfram Derschmidt - kontrabas a Dušan Novakov - bicie nástroje) hudobníkmi v programe nazvanom The Monk Sphere.
Pandelisove kompozície sa striedali s Monkovými, od Hancocka, či Salesnyho.