McCoy Tyner – klavír a Dave Holland – kontrabas.

Posledné roky patrilo nedeľné poludnie na festivale Jazz Baltica v nemeckom Salzau klavírnemu velikánovi Hankovi Jonesovi (1918–2010). Ročník 2008 sa niesol v znamení jeho konverzácií s klaviristom Donom Friedmanom (prípadne deň predtým s Joe Lovanom), v minulom roku prekvapoval Jones s rozjareným a živelným saxofonistom Jamesom Moodym. Posledný žijúci z jazzového triumvirátu bratov Jonesovcov mal byť špeciálnym hosťom aj aktuálneho ročníka v rámci koncertu The Great Reunion: Hank Jones meets Dave Holland. Jeho nedávny odchod v máji tohto roku však zmaril tieto plány.

Ročník 2010 sa však napriek tomu niesol v Jonesovom duchu a na tohto umelca sa spomínalo viackrát. Najvýraznejšie pred neuskutočneným koncertom, ktorý začal rozsiahlym predhovorom umeleckého šéfa Reiniera Haarmana. Doprevádzal ho sólový kontrabas Martina Winda. Obaja páni pred niekoľkými mesiacmi navštívili ťažko chorého klaviristu v nemocnici a Wind mu zahral skladbu Interface, ktorá patrí k Jonesovým najkrajším témam.

Na úvod sólového bloku zaznela symbolicky akoinak Interface, ktorú kedysi Holland nahral ako člen Jonesovho tria s Billym Higginsom na album The Oracle. Bluesovú tému „infikoval“ Holland svojim charakteristickým groovom a tá dostala úplne iný ťah ako pred chvíľou vo Windovom podaní. Ležérny exotický motív Secret Garden, ktorú Holland hráva so svojim kvintetom naznačil, že tento recitál sólového kontrabasu bude udalosťou. Základom Hollandovej progresívnej hry ostáva výrazný groove, ktorý majster nasadí s témou a dokáže ho zachovávať aj počas fantastických sól. K tomu prirátajme skvostnú tónovú hutnosť a nádherné okrúhle vibráto, ktoré sme vychutnávali počas Parkerovej Diverse, baladickej God Bless The Child alebo Pass It On venovanej Ed Blackwellovi.

Keď sa McCoy Tyner presúval ku klavíru, bol tento zošúverený starček na nerozoznanie od Hanka Jonesa. Rozdielnosť však bola zjavná na prvé počutie: jeho hra bola omnoho zemitejšia, neustále vznetlivá, najvýraznejšími Tynerovými atribútmi ostávajú rytmus a dynamika, miestami výrazné využívanie klastrov. Napriek tomu zachovávajú jeho témy nádhernú lyrickú legátovosť. Tyner nekonzervuje a nesumarizuje tradíciu tak výrazne ako Jones. Nad zahustenou harmóniou nezabúda na spevnosť melódie, ktorá ostáva v jeho osobitej hre neustále prítomná. Bolo to zjavné vo chvíli, keď tandem odpálili ellingtonovku In a Mellow Tone.

Poslednú časť koncertu som sledoval na obrazovke v zákulisí po boku Dona Friedmana, Chrisa Pottera, Nilsa Landgreena a Matta Wilsona, ktorí vrchol každého sóla prežívali s kolegami na pódiu. Takáto muzikantská spolupatričnosť k Jazz Baltica patrí – príkladom bolo trio Stricklandovcov, ktorí po svojom únavnom vystúpení odstáli poldruhahodiny vo vstupných dverách koncertnej sály, aby videli Charlesa Lloyda s Jasonom Moranom, prípadne Chris Potter, ktorý presunul náš rozhovor len kvôli Hollandovmu koncertu. Pritom hranie svojho chlebodarcu sleduje niekoľkokrát týždenne, keďže je členom viacerých Hollandových zoskupení...