Charles Lloyd – tenorsaxofón a flauta, Jason Moran – klavír, Reuben Rogers – kontrabas a Eric Harland – bicie nástroje.

Vidieť a najmä počuť Charles Lloyda je skutočne zážitok, i keď záleží aj na tom kde a s kým....mnohí kritici vravia, že jeho súčasná kapela New Quartet je to najlepšie, čo sa okolo neho kedy zišlo, opäť by som prizvukoval, že záleží na tom kde, kedy, ...

Charles Lloyd je nesporne pozoruhodná postava amerického jazzu, tento charizmatický 72- ročný saxofonista sa podieľal na toľkých zaujímavých projektoch, že ich je tu ťažko všetky vymenovať, z nich dodnes najúspešnejším bol jeho album Forest Flower z r.1966 (nahratý na festivale v Monterey). Rodák z Memphisu v Tennessee sa už v mladom veku stal spoluhráčom v bluesových kapelách B.B.Kinga, Bobby “Blue” Blanda a iných. Ako 18-ročný odišiel do Los Angeles a získal tam hudobný diplom na University of Southern California. Pôsobil vo viacerých špičkových kapelách, aby sa napokon ako 28-ročný ocitol po boku Cannonbala Aderleyho.
Lloyd neskôr nahral dva vlastné albumy s takými spoluhráčmi, ako boli Herbie Hancock, Ron Carter a Tony Williams. Koncom 60-tych rokov viedol mimoriadne úspešný kvartet s Keith Jarrettom, Jack DeJohnettom a Cecyl McBeeom. Jeho skladba a album Forest Flower sa stali komerčne nesmierne úspešným hitom. Lloydova kapela vystupovala dokonca ako prvá jazzová formácia – možno, že aj vďaka jeho veľkým sympatiám k hnutiu hippies – v čisto rockových “koncertných centrálach” Filmore East a Filmore West.
Neskôr sa nadšený sprostredkovateľ myšlienok svetového mieru ocitol aj v dobre platenej spoločnosti vokálnej pop skupiny Beach Boys, a s jej spoluhráčmi založil neskôr kapelu Celebration. Napokon sa na dlhý čas odmlčal, I keď občas nahral nejaký album. Až ho v osemdesiatych rokoch pritiahol späť na koncertné pódiá Michel Petrucciani. Svoj štýl odvtedy nijako zvlášť nezmenil, ale nahral viacero skvelých a nesporne hodnotných albumov. Lloyd je citlivý a na saxofóne “filozofujúci” hráč, čo najlepšie vycítiť v baladických skladbách. Jeho tón pripomína Johna Coltranea, ale v prvom rade z neho cítiť silnú a zaujímavú osobnosť...

Toto všetko o ňom hudby-chtivé jazzové publikum v severonemeckom Salzau na tohtoročnom festivale Jazz Baltica vedelo, preto k jeho vystúpeniu pristupovalo s takou vážnosťou. Aj Lloyd bral svoje vystúpenie vážne, ba priam kazateľsky: jeho úvod sa niesol v zjavne filozofickom tóne, maestro sklonený spolu s mladým a virtuóznym klaviristom Jasonom Moranom za klavírom, rovnako mladý Reuben Rogers so sláčikom na kontrabase, a ešte mladší Eric Harland s rozličnými perkusiami vyludzovali atmosféru, na ktorej podklade Lloyd najprv citoval budhistické texty - o tom, čo je mier, duševný pokoj, čo to znamená byť oslobodený od pozemských túžieb a byť osvietený Brahmom. To bolo jeho slovné posolstvo, ktoré sa neskôr Lloyd snažil podporiť svojou hudbou...Jeho hudobné kázanie malo pritom aj mierne ekumenický podtón, keďže vystúpenie od samého počiatku tvorivo dotváral hrou na svojej bicej súprave Eric Harland, inak kazateľ baptistickej cirkvi. Lloyd neskôr prešiel vo svojej “hudobnej” argumentácii aj na klarinet a flautu (okrem hry na tenorsaxofóne sa Lloyd veľmi rád a často oddáva hre na všetky možné drevené dychové nástroje), a vrátil sa aj k svojmu free jazzovému obdobiu s mierne arabsky znejúcim motívmi.

Vo viacerých skladbách sa zaskvel na klavíri aj Jason Moran, ktorého hra je typická mimoriadne silným perkusívnym úderom a výrazne akordickou hrou, pravdepodobne ovplyvnená aj Theloniusom Monkom. Práve Moran dokázal dať Lloydovským duchovným saxofónovým seansám širší a vari aj “modernejší” rozmer.
Nemenej pozoruhodné sóla predviedol Reuben Rogers na kontrabase. Skvele, aj keď mimoriadne rezervovane a disciplinovane sprevádzal Lloyda po celý čas jeho hodinového koncertu Harland na kombinovanej súprave bicích, v ktorej mu ako malý tympan slúžil druhý malý bubon a veľký bubon nahrádzal elektronický pad. Sadu dotvárala elektronická bicia súpravička, s ktorou Harland narábal mimoriadne vkusne a virtuózne.

Lloyd samozrejme na záver koncertu pridal – ako inak – melancholickú baladu, plnú oduševnenia, tak typického pre generáciu rokov šesťdesiatych, ktorých svojráznym odkojencom je aj on sám. Publikum jeho hudbu a “filozofujúce” vystúpenie prijalo veľmi vrelo - napriek nesmierne vysokej teplote, ktorá v ten večer panovala v Salzauskej koncertnej stodole. A možno aj preto, že po avizovanom predaji salzauského areálu sa nad budúcim ročníkom festivalu Jazz Baltica ocitol riadne skrútený otáznik. Patrí sa však dodať, že nám sa Lloydovo hudobné posolstvo zdalo byť miestami trochu prázdne a obsahovo málo čitateľné. Ale to nám snáď maestro “Flower” prepáči. Veď aj v jeho hudbe majú hudobníci dostatok priestoru na to, aby mohli vyjadriť svoj – i keď len hudobný – názor...v duchu ekumény. A duševného pokoja.