Don Friedman – klavír a aranžmány, Martin Wind – kontrabas, Matt Wilson – bicie nástroje, Ack van Rooyen – krídlovka, Johannes Enders – tenorsaxofón a Chris Potter – tenorsaxofón.

Futbalové šialenstvo majstrovstiev sveta, ktoré vrcholili práve v čase konania Jazz Baltica 2010, zasiahlo prekvapivo aj jazzový festival! Bratia Stricklandovci v poobedňajšom koncertnom bloku dostali po necelej hodine avízo zo zákulisia, že jazzu v ich podaní bolo pre túto chvíľu dosť, pretože práve začína druhý polčas, pre domácich Nemcov rozhodujúceho zápasu, v ktorom nakoniec zdolali Uruguajčanov. Pre nefutbalových fanúšikov sa tým otvorila jedinečná možnosť navštíviť paralelný koncert na Malej scéne, čo bolo v konečnom dôsledku obrovským šťastím. Kebyže vystúpenie špeciálneho tímu okolo veterána Dona Friedmana vypustím, prišiel by som o festivalový (aj keď trochu ukrytý) vrchol.

Don Friedman (1935) dostáva na Jazz Baltica priestor každoročne, čo je správne nielen z úcty k jeho šedinám a zásluhám (hrával s Dexterom Gordonom, Chetom Bakerom, Ornettom Colemanom, Clarkom Terrym, Pepperom Adamsom...). Friedman je vynikajúcim a nápaditým klaviristom (pred dvoma rokmi sme na malom pódiu v Salzau sledovali jeho skvostnú konverzáciu s Hankom Jonesom) ako aj skladateľom (dôkazom bolo minuloročné Salzau Trio so sláčikovým kvartetom islandskej „primáriusky“ Gerdur Gunnarsdóttir a barytónsaxofonistom Garrym Smulyanom). Aj teraz prekvapil reharmonizáciami štandardov – jeho Almost Everything ponúkla nanovo vystavanú melódiu a odlišné rytmické zadelenie nad harmóniou známej All The Things You Are.

To, čo predviedlo Friedmanovo trio so špeciálnymi hosťami počas horúceho sobotného popoludnia bolo vzorovým a referenčným koncertom, ktorý bolo možné vo výslednej forme zapísať do pomyslenej jazzovej príručky. Na prvé počutie ohúrila nielen šliapajúca rytmika poháňaná swingujúcimi bicími Matta Wilsona a decentne vkusné aranžmány Friedmana, ale najmä dvojica tenorákov par excellence! O Potterovom ťahu a celkovom nasadení nemusím hovoriť (v Bratislave sa pred dvoma rokmi predviedol po boku Dava Hollanda a pred rokom s vlastným zoskupením v Piešťanoch). Výborne sa však uviedol aj jeho náprotivok Johannes Enders (aj keď ten ešte na potterovskú tónovú robustnosť celkom nedorástol). Pódiový súboj tejto dvojice fyziognomicky pripomínal Dávida s Goliášom (malý, takmer nenápadný Potter a dvojmetrový obor Enders). Pri fantastických súbojoch tenorov sa poslucháč mohol rozpomínať na slávne duely jazzovej histórie, prípadne na Sax Conclave z Jazz Baltica 2008, keď na jednom pódiu stáli vedľa seba Lee Konitz, Greg Osby, Joe Lovano, Gary Smulyan, Scott Robinson, Donny McCaslin, Rudresh Mahanthappa, Bunky Green... Tentokrát to bol samozrejme Potter, ktorý „ukradol show“. Nielen jeho rytmická vynaliezavosť, artikulácia a nápaditosť pri improvizáciách boli dôkazom, že Chris Potter je najinovatívnejším tenorsaxofonistom súčasnosti.
Na záver snáď len to, že na poloprázdnej sále počas tohto výnimočného koncertu sa podpísal futbal...