Lars Danielsson – kontrabas a violončelo, Leszek Mozdzer – klavír, Mathias Eick – trúbka, John Parricelli – gitara, Magnus Öström – bicie nástroje a Cacilie Norby – spev.

Spojiť do jedného koncertného bloku dvojicu diametrálne odlišných estetík, východiskových bodov a nálad bolo zrejme nápadom umeleckého vedúceho festivalu Jazz Baltica Reiniera Haarmana. Romantizujúci projekt Larsa Danielssona vôbec nekorešpondoval so živelnosťou a eruptívnosťou kapely Charlesa Lloyda (nemám však na mysli samotného lídra, ktorého hra bola neskutočne vyprázdnenou a fádnou, ale jeho spoluhráčov vedených vizionárskym klaviristom Jasonom Moranom).

Danielssonov projekt Tarantella, ktorý vyšiel v minulom roku vo vydavateľstve ACT Records, možno označiť za zádumčivú melanchóliu plnú romantického pátosu. Protikladom je samotný názov, keďže tarantella označuje živelný a temperamentný taliansky ľudový tanec. Nástrojovo mierne predimenzovanému kvintetu dominovala detailná klavírna (takmer vyperličkovaná) drobnokresba Poliaka Leszeka Mozdzera, lyrické hranie lídra a legátovo viazané gitarové vyhrávky Johna Parricelliho, ktoré sa snúbili so seversky zádumčivou trúbkou Mathiasa Eicka. Niekoľko hodín pred koncertom predstavil Eick vlastné kvinteto, z ktorého som žiaľ odsledoval len kúsok (bolo to príjemne zádumčivé, zaujal ma trubkárov „stankovsky“ vzdušný tón a statickosť definovaná nepulzujúcou basgitarou a rovnými bicími). Nebyť v rovnakom čase zaujímavejšieho vystúpenia bratov Stricklandovcov, ich severská melanchólia by si ma pravdepodobne získala. Tak však zostal len prchavý dojem z niekoľkých úvodných taktov...

Danielssonovci ponúkli „poctivú severskú depresiu“, aj keď nie tak výraznú, akú servíruje dvojica sónických mágov Nils Petter Molvaer so svojim alter-egom, gitaristom Eivindom Aarsetom. Na koncerte odznel repertoár zo spomínaného albumu (kúsky ako Pegasus, Traveller´s Defense, Mozdzerova Fiojo so zvukovosťou steel gitary, pohodová verzia Both Side Now od Joni Mitchellovej). Zaujímavejšie boli návraty Danielssona a Mozdzera k spoločného projektu duetov Pasodoble. Hneď titulná skladba ponúkla chýbajúcu „nervnosť“ a jej niekoľko klamných záverov prijalo obecenstvo s nadšením. Líder neskôr vymenil kontrabas za violončelo (tónovou kultúrou a kultivovanosťou nezaprel klasické školenie) a v kvartete bez trúbky zaznela jedna z jeho najsilnejších tém The Madonna.

V polovici koncertu predstavil Lars Danielsson vraj svoju najobľúbenejšiu jazzovú vokalistku Cacilie Norby (až pri rozhovore s ňou sa kolega Jaro Rozsíval dozvedel, že speváčka je Larsovou životnou družkou). „Severanka“ sa ukázala v nesmiernej flexibilite, v Cohenovej Hallelujah predviedla hlboký hrudný register, nápadité ústne perkusie, v koncertnej premiére afektovanej verzie Pavane For a Dead Princess Maurice Ravela takmer sopránové koloratúry. Bol to príjemný koncert, aj keď v rámci tohto výnimočného festivalu patril k menej vzrušujúcim...