Vladyslav Sendecki – klavír

Klaviristu Vladyslava (Władysława) Sendeckeho (1955) ešte v rodnom Poľsku inšpirovali jazzrockové fúzie Chicka Coreu alebo Keitha Jarretta na pôde zoskupení Milesa Davisa. V 70-tych rokoch založil s gitaristom Jarekom Smietanom prvé fusion formácie poľskej scény Extra Ball a Sun Ship. Hranice Východného bloku však expandujúceho klávesistu zväzovali a preto sa v roku 1981 rozhodol pre emigráciu. Sendecki sa stal neskôr vyhľadávaným spoluhráčom po boku umelcov ako Michael a Randy Breckerovci, Joe Henderson alebo Michal Urbaniak. V Nemecku, ktoré sa stalo jeho druhou domovinou, realizuje v posledných rokoch vlastné projekty (napríklad pozoruhodný Electric Treasures s Arildom Andersenom a Markusom Stockhausenom) a okrem toho je stálym členom vynikajúceho NDR Big Bandu.

So Sendeckim sme nadviazali kontakt už na minulom ročníku po koncerte orchestra NDR vedeného Mariou Schneider. Tento rok ponúkli tomuto Poliakovi (New York Village Voice ho označil za „jedného z piatich najlepších svetových klaviristov“) samostatný recitál, ktorý bol zároveň prezentáciou albumu Solo Piano at Schloss Elmau, ktorý prednedávnom vydalo prestížne nemecké vydavateľstvo ACT Music. Mimochodom táto mníchovská spoločnosť sa spolu so svojim šéfom a producentom Siggi Lochom na festivale Jazz Baltica takmer udomácnila: jej umelci (Nils Landgren, Michael Wollny, Lars Danielsson, Ulf Wakenius, Wolfgang Haffner, Caecilie Norby, donedávna Esbjörn Svensson) majú v dramaturgickom pláne festivalu pevné miesto, po ich koncertoch usporadúva spoločnosť autogramiády a predajný stánok ACT-u v ktorom nakúpite čokoľvek z ich katalógu za polovičné ceny bez prestávky obliehajú zástupy kupujúcich.

Sólového recitálu sa Sendecki zhostil s nadhľadom a istotou. Fantastický zvuk koncertného Steinwaya (vo festivalovom areáli sa ich nachádza niekoľko!) zvýrazňoval rozľahlosť, jazyk umelca nezapieral klasické školenie ani poľskú romantickú tradícium, napriek tomu mu nechýbal groove. Sendecki dokázal jednotlivé témy „vyperličkovať“ znamenitou drobnokresbou (v tomto má nasledovníka v súčasnej poľskej superstar Leszekovi Mozdzerovi, ktorého hra je oproti Sendeckému farebnejšou). Naopak Sendeckého devízou ostáva zemitosť; klavirista dokáže nahodiť chytľavý groove a niekoľko minút nad ním zaujímavo variovať. Možno povedať, že aj keď niektoré témy zneli „mozdzerovsky“, ich spracovanie bolo osobité. Bolo mi sympatické, že balady (Wiegenlied) Sendecki zbytočne nepatetizuje, ale dokáže ich nádherne vypointovať s neustálym dôrazom na spevnosť melódie. Odlišuje jednotlivé „modálne terasy“ a dáva im svojbytnosť. Jeho hra bola v pozitívnom zmysle kultivovaná. Pred koncom zaznel expresívne vyhrotený Evening Psalm virtuóza jazzových huslí Zbygniewa Seiferta, s ktorým Sendecki hrával ešte v Poľsku, obrovský úspech si tiež vyslúžil nádherný beatlesácky Blackbird.