Emil Viklický (*1948) je dnes nepochybne žijúcou súčasťou Zlatého fondu jazzových osobností krajín českých. Tento vzdelaný a kultivovaný človek, jazzman a skladateľ presahujúci svojím významom európske teritórium (absolvent Berkley College of Music v jej azda najlepších časoch), nikdy umelecky nepodvádzal. Počas celej svojej kariéry produkoval inteligentnú a zaujímavú hudbu hodnú uznania a rešpektu. Jedinečným a charakteristickým prvkom v jeho kariére je spájanie jazzu s melodikou a tonalitou moravského folklóru. Inšpiráciu pri tom čerpá z techniky, akou sa v minulosti s podobným zadaním vysporiadaval Leoš Janáček (vysoko cenený český skladateľ z prelomu 19. a 20. storočia, ktorý taktiež programovo vychádzal z moravského folklóru). No Viklického spájanie jazzu s folklórom sa nestretá len s pozitívnym prijatím. Niektorí ho obviňujú z toho, že si na tomto princípe založil svoju výlučnosť a tiež zo schematizmu. Nečudo, Viklický je založením matematik, vyštudoval matematiku na univerzite v Olomouci. Iní v ňom, naopak, vidia pozitívnu jazzovú paralelu s Janáčkom, ktorý počas svojho života zvádzal ťažký zápas s neuznaním. Preto je zaujímavá otázka, čo viedlo Emila Viklického k nahraniu tematicky a kompozične prostého albumu Ballads and More. Možno podľahol súčasnému trendu preosievania známych štandardov a vyrábaniu dekoratívneho materiálu, ku ktorému sa toto CD dá bezpochyby zaradiť. Možno svoje zohrala vôľa ukázať neprajníkom, že takýto komerčnejšie ladený projekt zvládne ľavou zadnou. Znalci však vedia, že jazzová balada je ošemetná forma, tenký ľad, na ktorom sa dá ľahko utrpieť hanba. Poďme sa teda pozrieť, ako sa to ostrieľanému jazzovému matematikovi Viklickému podarilo.
Viklického partnermi v triu sú jeho starí kamaráti - jazzové legendy - vynikajúci kontrabasista s charakteristickým tónom František Uhlíř a rovnako vynikajúci slovenský bubeník Laco Tropp. Okrem jednej Uhlířovej (Maybe Later) a jednej Viklického skladby na moravskú nôtu (Highland, Lowlands) siaha výber baladicky spracovaných skladieb od Patha Methenyho cez Keitha Jarreta, Harolda Arlena, Johnyho Burka, Cole Portera, Billy Strayhorna, Sammy Cahna, Jimmyho Rowlesa a ďalších až po Charlyho Chaplina. Kuriózny je príbeh Chaplinovej piesne Smile z jeho posledného nemého filmu Modern Times (1936). Hudobne nevzdelaný Chaplin ju vraj zapískal najatému muzikantovi, ktorý ju prepísal do nôt. Názov Smile dostala, až keď k nej pridali text v roku 1954.
Treba konštatovať, že Viklickému zámer vyšiel, jeho baladické CD robí prijemný a kultivovaný dojem hneď na prvé počutie. Podobne ako v prípade čerstvého CD River: The Joni Letters Herbieho Hancocka, aj Viklickému s jeho kolegami sa podarilo nahrať zrelé dielo, v ktorom sú pôvodné témy uchopené zaujímavo, s veľkým nadhľadom a vkusom. Tento spôsob majstrovského hrania, i keď možno s komerčným úmyslom, sa dá akceptovať. Muzikantská zrelosť ukrytá v decentnej minimalistickej inštrumentácii pekne namiešaných balád je naozaj potešujúca. Dostal ma hneď prvý krásne zahratý efektný štandard Patha Methenyho Always and Forever. Bol pre mňa priam objavnou mini prednáškou o nezverejnených kvalitách hudby Patha Methenyho. Latku si tu nastavili tak vysoko, že som už nenašiel ďalšiu skladbu, ktorá by túto prerástla. To však neznamená, že by ju žiadna nedorástla. Celá nahrávka je decentne hebká nevtieravými aranžérskymi nápadmi. Znie príjemne mäkučko a vyvážene, tak, ako sa pri baladách patrí. No zároveň nestráca iskru invencie. Rozmýšľam, ako ten zaujímavý hebký efekt dosiahli. Možno tým, ako sám Viklický hovorí, že prinajmenšom do polovice skladieb primiešali Janáčkovskú moravskú tonalitu a taktiež Billa Evansa, ku ktorému sa otvorene hlási. Moravskou tonalitou sú podľa Viklického najviac zasiahnuté Methenyho Always and Forever a Jarrettova Coral. Svojím podielom zrelej empatie neodškriepiteľne prispeli aj páni Uhlíř a Tropp. Veď sa s Viklickým priatelia a hrávajú už viac ako 35 rokov. Nezostáva nič, len toto CD odporúčať do poslucháčskej pozornosti. Vyskúšajte, ako sa snúbi Jarrett, Metheny a Janáček v rukách Emila Viklického.
