Ako kresťania zvyknú deliť kostoly na zamodlené, menej zamodlené a nezamodlené, inými slovami staré s históriou a atmosférou, alebo nové bez histórie a atmosféry, tak mnohí hudobníci kategorizujú koncertné priestory. Keď vstúpite do viedenského Konzerthausu, ihneď pochopíte, že ide o hudobný svätostánok muzikantsky „zamodlený“ nepochybne až po okraj. Už vstupný foyer tohto komplexu koncertných sál z roku 1913, v ktorom vás vítajú početné, usmiate, noblesne upravené dámy šatniarky a dámy uvádzačky, nenechá nikoho na pochybách, do akých priestorov vstúpil. A práve v týchto priestoroch, v príjemnej postsecesnej Mozartovej sále (so štipkou prvkov Art Nouveau), sa pošťastilo Michelovi Camilovi mať záverečný koncert svojho veľkého sólového turné.

Prezerám si zaujímavé, aristokraticky pôsobiace viedenské publikum a pokúšam sa odhadnúť, do akej miery ide o znalcov a vyznávačov umenia. Z pekne sa rozvíjajúceho sledu úvah a porovnávaní s Bratislavou ma vyrušil potlesk. Michel Camilo nonšalantne vstúpil na pódium a vzápätí začal zostra hrať. Fantastická technika, brilantnosť a neuveriteľná rýchlosť. Hrá sa na krídle Steinway & Sons, žiadny mikrofón, zvuk je čisto akustický. Napriek atmosfére sály si uvedomujem, že akustika nie je dokonalá, jadro zvuku sa nieslo niekde nado mnou, medzi lavicami nefúkalo. Škoda. Vzhľadom na Camilovu kariéru a pôvod - pochádza z Dominikánskej republiky - neprekvapuje, že jeho jazzový koncert je v skutočnosti najmä intenzívna fiesta plná emotívneho tanga a latino rytmov.
Intro je naozaj efektné. Prevládajú južansky dynamické, nesmierne rýchle staccato fortissimá, latino vyskakuje zo všetkého hraného. Páči sa mi to. Nasleduje Camilova variačná jazda po štandardoch, Coltrane zmiešaný s Gershwinom, všetko varené nad latino rytmom v šialenom tempe. Nasleduje vhodne načasovaný pomalší kus a potom inteligentné miešanie Rodriguezovho Concierto de Aranjuez s Coreovou La Fiestou a ďalšími témami. Aj tu je rýchlosť priam neuveriteľná. Chick by sa asi naozaj čudoval, ako rýchlo je možné cez jeho technicky náročnú kompozíciu preletieť.
Dramaturgicky efektný koncert sa pomerne rýchlo prehupol k svojmu záveru. Publikum je nadšené, sú tri prídavky a sú aj standing ovations. Viedenské dámy hádžu na pódium ruže. Zaujímavé je, že ich hádžu spôsobom, ako sa hádžu šípky do terča. Ruže sú tak schopné preletieť aj polovicu sály. Všetci sú spokojní, vrátane mňa. Videli sme brilantný koncert. Len škoda, že sme nepočuli nič nového. Mimovoľne mi prichádza na um náš klavirista Ondrej Krajňák. Prekvapivo si uvedomujem, že keby som si mal vybrať medzi jeho koncertom a Camilovým, vyberiem si Krajňáka. Hmm. Veru, v tejto sále by mal hrať aj on. Možno sa raz dočká(me). Treba dúfať, že to bude za jeho plných síl a nie v neskorom veku, ako v prípade slávneho, ostrieľaného a už nie príliš umelecky úprimného Camila. Krajňák je nová krv, nová esencia. Na jeho vrúcnosť a emotívnosť Michel Camilo svojimi brilantnými variáciami na štandardy, 1000-krát predvedenými a technickou rýchlosťou relativisticky sploštenými, na tomto koncerte veru nedosiahol. No nech je ako chce, maestro Camilo je mimoriadny hudobník a som rád, že som mal príležitosť ho vidieť.