Je čosi zábavné na dvoch starších pánoch, ktorí sa na verejnosti hrajú so svojimi hračkami: samozrejme len do tej miery, do akej vám oni sami dovolia sa na ich hre zabávať. 76-ročný Michel Legrand a 66-ročný Chucho Valdés sú seriózni páni, svoju prácu si vždy robili dôsledne a poctivo - napriek tomu to pre nich bola vždy iba tá najväčšia zábava. Hra na klavíri je totiž základom ich životného úspechu. Napriek tomu, že obaja pochádzajú z odlišných kultúr, rozličných spoločenských zriadení a každý z nich inklinuje k iným hudobným žánrom, ich mimoriadne súzvučný klavírny duel dáva tušiť, aké pevné je to spojivo, ktoré ich tmelí dokopy. To, že hnacím motorom spoločného turné dvoch legiend bol predovšetkým Michel Legrand (či jeho umelecký agent) bolo zjavné už po dvoch - troch úvodných skladbách. Koncert, ktorého viedenskú verziu sme mali to šťastie vidieť a počuť vo viac ako dôstojných priestoroch veľkej sály Konzerthausu, bol zostavený takmer výlučne z Legrandových piesní. Valdés, zakladateľ najznámejšej kubánskej skupiny Irakere a jeden z vedúcich predstaviteľov latin jazzu vo svete, pôsobil miestami ako najatý sólista. Ale jeho bravúrna hra, vtipné zmeny, agresívny perkusívny úder a brilantná technika nechávala okamžite každého zabudnúť na fakt, že toto duo existuje na pódiu iba z Legrandovho podnetu. Nesmrteľné melódie francúzskeho Američana (či zamerikanizovaného Francúza) zneli v interpretácii dvoch majstrov jazzového klavíra naozaj božsky. A nezabránil tomu ani starecký, ale o to úprimnejší „autorský“ spev veľkého maestra Michela. Držiteľ troch Oscarov a piatich cien Grammy si to môže dovoliť. Samozrejme, že Legrand nevynechal svoje najväčšie hity – „What Are You Doing The Rest Of Your Life“ a „Windmills Of Your Mind“, či citlivý valčík „La Valse de Lila“. Ale úvod a záver koncertu patril rovnako vydareným melódiám z hudobného filmu Dáždniky zo Cherbourgu, ktoré obaja klaviristi podrobili na konci koncertu dôkladnej previerke na všetky spôsoby: vrátane pochodu, tanga, či valčíku... Legrandove melódie unesú všetko - a nejeden skladateľ mu ich úprimne závidí, pretože viaceré jeho skladby (napísal hudbu k vyše 200 filmom) sú už dnes štandardami a Legrand ich okrem toho dokáže aj koncertne interpretovať – a to tak, ako málokto. Napriek tomu nám nedalo, aby sme po koncerte nevypátrali aspoň jedného z dvojice vystupujúcich pánov. A mali sme šťastie: Chucho Valdés nám v zákulisí ochotne odpovedal na naše otázky, i keď v prítomnosti predstaviteľov kubánskej ambasády sa najprv snažil presadiť komunikáciu v španielčine... Jeho angličtina sa však s tou našou akosi zniesla, a tak sme sa dozvedeli, že na začiatku jeho kariéry mu bol najväčšou inšpiráciou jeho otec - taktiež klavirista Bebo Valdés (dnes žije v Španielsku. Na rozdiel od svojho syna opustil Kubu už v 60-tych rokoch). Ten mimochodom ešte stále hrá a rovnako ako jeho syn, je nositeľom ceny Grammy. Neskôr ho samozrejme inšpirovali ďalší kubánski klaviristi: Lili Martinez, Ruben Gozáles a mnohí iní, ale základom a pevným hradom jeho úspechu bol jednoznačne otec (dnes už 90-ročný aktívny hudobník). Na otázku ako sa jeho štýlovo odlišný spôsob hry dá zladiť s Legrandovým „širokým štýlom“ nám s úsmevom povedal, že: „...krásne! Hudba je totiž len jedna a Michel je majster. Pre mňa je jedným z najdôležitejších hudobníkov na svete,“ dodal a zdôraznil, že je preň veľkou cťou s ním hrať, pretože sa od neho môže ešte veľa učiť. To sa nám samozrejme nechcelo veriť, ale faktom je, že Legrandovo interpretačné majstrovstvo vzbudzuje spolu s jeho skladateľskými úspechmi veľký rešpekt aj u muzikantov. „Komunikácia s ním na pódiu je neustála a neustále zábavná,“ povedal Valdés. Na otázku o odlišnosti kultúr, z ktorých obaja vyšli (Legrand pochádza tak ako Valdés z hudobnej rodiny, svoju francúzsku kariéru však naplno rozvinul v Los Angeles, dnes žije vo Švajčiarsku, Valdés, ktorý účinkoval po celom svete, žije stále na Kube), Valdés zopakoval, že hudba je pre neho iba jedna, ale jedným dychom podčiarkol, že okrem svojho pôsobenia v latin-jazzových kapelách má aj klasické klavírne vzdelanie. A keďže Michel takisto ovláda všetky hudobné žánre, nemajú spolu žiaden problém. „Hudba môže byť iba dobrá alebo zlá, ale my sa snažíme hrať iba tú dobrú,“ dodal, rozlúčil sa a pobral sa za svojim starším kolegom do hotela. (Na to, že mal za sebou náročný dvojhodinový koncert, vyzeral byť celkom v pohode...) Viedenský koncert dvoch klavírnych legiend bol samozrejme dobrou, vlastne nadpriemerne dobrou hudobnou produkciou, nebol však dialógom dvoch hudobných tvorcov, „iba“ duelom dvoch vynikajúcich interpretov na hudbu jedného z nich... Ale potešili nás samozrejme obaja. Hrať (sa) vedia s mimoriadne dobrým vkusom.