Som nahnevaný. A veľmi! Na koncert Hiromi som sa tešil zbytočne, pretože zvukári ho nekompromisne odpálili do horúcich pekiel. Vo veľkej sále PKO (to je tá napravo) býva tradične otrasný zvuk, no tentoraz bola jeho mučivá otrasnosť priam donebavolajúca. Už desivé skreslenie hlasu Juraja Kušnierika, ktorý kapelu uvádzal, naznačilo, čo príde. Všetci vieme, že sála má zlú akustiku, svojím dielom možno prispela aj nevhodná aparatúra, no zásadný podiel zodpovednosti na tomto ozvučovacom „majsterštyku“ mali podľa všetkého zvukári. Huhlavo dunivé skreslenie zvuku milosrdne zastierajúce nedokonalosti sa dá ako tak tolerovať na rockovom koncerte Pary, ktorý bol v tej istej sále deň predtým, no stáva sa smrteľnou ranou fajnovej prezentácii špičkových jazzových inštrumentalistov. Je to neospravedlniteľné!

Tešil som sa, ako si vychutnám famóznu hru Martina Valihoru, plnú melodiky a rytmickej kreativity. Bol som tiež zvedavý na zaujímavého gitaristu Johna Shannona z Waking Vision. Všetko však zaniklo v hnusnom zvukovom paškvile, z ktorého navyše boleli uši. Koncertné krídlo znelo ako klávesy z hračkárstva prepojené s pokazenou efektovou krabičkou, krásna 6-strunová basová gitara Tonyho Greya sa dunivo zlievala s bicími a Shannonovu gitaru nebolo možné odlíšiť od klavíra, keď hrali unisoná. No a Valihorove rytmické fajnovosti boli samozrejme taktiež úplne stratené. Čosi sa dalo ako tak počuť tesne pod pódiom, vďaka odposluchom hudobníkov a čiastočne aj v akustickom lieviku na konci sály.

Nadšenie vďačných bratislavských divákov však našťastie prelomilo ťaživú bariéru zvukového hnusu medzi pódiom a hľadiskom. Aj keď moment prekvapenia z predvlaňajšieho búrlivého koncertu Hiromi na Bratislavských jazzových dňoch dňoch už zopakovať možné nebolo, ultra-talentovaná Hiromi svoje kúsky dychtivému publiku predviedla. Všetko, čo sa dalo zvukovo identifikovať, bolo fajn. Boli aj typické urputne rýchle perkusívne figúry a ohňostrojovo explozívne behy jej prstov po klávesoch, aj melodická balada a sólo-show ako prídavok v podobe chytľavej inteligentnej varianty štandardu od Oscara Petersona. Hiromi je skutočné hudobné dynamo, podarilo sa jej nabiť divákov aj napriek trestuhodnej sabotáži ľudí zodpovedných za zvuk.

Zopár faktov na záver: S triom Hiromi (Valihora, Grey, Hiromi) účinkoval výborný gitarista John Shannon zo skupiny  Waking Vision. Hiromi (*1979) už vo svojich 14. rokoch koncertovala ako sólistka s Českou filharmóniou. Jej stretnutie s Chickom Coreom, keď mala 17, vyústilo do spoločného účinkovania na jeho koncerte hneď nasledujúci deň. Ako 20-ročná odišla v roku 1999 na slávnu Berklee College of Music v Bostone. Tu sa spoznala s Martinom Valihorom a Tonnym Greyom. S nimi vydala v Telarcu svoj debutový album Another Mind v roku 2003, ktorý v Japonsku získal titul Zlatý album (100.000 predaných kusov) a zároveň aj Album roka. Ďalšie významné ceny, úspechy a albumy vymenovávať ani nebudem, odvtedy sa totiž na Hiromi valia jedna za druhou (pozri http://www.hiromimusic.com/). Možno sa k nim bude môcť pridať aj koncert v bratislavskom PKO. Bolo naozaj plno. Takú divácku účasť na sólo koncerte podľa mňa Hiromi len tak ľahko mimo Slovenska nedosiahne. Ale to už je aj o sympatiách Slovákov k Hirominmu spoluhráčovi, skvelému muzikantovi a príjemnému človeku Martinovi Valihorovi, ktoré si v takej veľkej miere získal...