Na poľského trubkára Tomasza Stanka (1942), ostrieľaného jazzového harcovníka, jedného z prvých zanietencov free jazzu v Európe, som sa naozaj tešil. Vždy patril k tomu najlepšiemu v Európe a najmä v bývalom ostbloku. Jeho životopis by bezpochyby stál za literárne spracovanie. Je jedným zo základných pilierov histórie európskeho jazzu za posledných 35 rokov. No jeho piatkové vystúpenie na BJD bolo pre mňa sklamaním. Formálne sa mu nedá nič vyčítať, kapela hrala pokojný kvalitný mainstreamový jazz. No nijako ma ním neupútala, naopak, uvrhla ma do únavnej letargie, ktorej sa veľmi ťažko bránilo. Vystúpeniu chýbal živý dych aj duch. Trio mladíkov, ktorí so Stankom vystupovali, inštrumentálne nijako neupútali, bubeník Michal Miskiewicz sa kde tu jemne sekol a kontrabasista Slawomir Kurkiewicz hral jednotvárne. Klavírista Marcin Wasilewski bol z nich pre mňa najzaujímavejší, ale tiež nevybočil z rámca. Z prejavu samotného Stanka, kedysi búrliváka, dnes decentným výzorom pripomínajúceho Gaba Jonáša kombinovaného s Emilom Viklickým, vyžarovala akási zenovsky meditatívna vyrovnanosť, ktorá sa odrážala aj v meditatívnosti hudobnej. Inštrumentálne bol perfektný, emočne však pomerne chladný. Stretol som sa s  odlišnými názormi na tento koncert: od vyslovene pozitívnych až po také, ktoré hovorili o mdlosti. Pripúšťam, že v hladine alfa, do ktorej ma dostali, som mohol čo to nepochopiť a vyhodnotiť neobjektívne, preto v hodnotení radšej nebudem ďalej pokračovať.