Hovorí sa nie každý deň je nedeľa a toto porekadlo platí rovnako ako v živote, tak aj v hudbe. Nie každý koncert sa podarí. Túto skutočnosť môže ovplyvniť množstvo vonkajších faktorov, ale niekedy ide len o nevydarený projekt alebo neuchopiteľný koncept. Nasledujúce kapely svojim umeleckým výkonom patrili k najhorším a ich spoločný menovateľ je nevyváženosť, absencia dynamiky, jednotvárnosť, nezaujímavosť. Nórske zoskupenie Møster! Presne spĺňalo vyššie spomenuté kritéria. Zostava kvarteta svojím hudobným prejavom mierila na cieľovú skupinu jazz-rockových a fusion fanúšikov. Masívny sound, agresívne  rytmy, minimalizmus a elektronika dotvárali charakter skladieb. Kompozície boli zaujímavé a celkom nápadité so zaujímavými modulačnými skokmi do vzdialených tónin. Po čase sa však ukázal schematický prístup, ktorý sa veľmi opakoval a s ním aj opadlo prekvapenie a moment nadšenia. Jedným z najväčších problémov tohto zoskupenia bola vyváženosť a kontrast. Takmer celý čas zoskupenie hralo na plné obrátky, akoby sa blížil vrchol a po ňom záver. Materiálový, či dynamický kontrast by výrazne obohatil jednotvárny koncept. Výslednému zvukovému efektu nepomohol ani gitarista Hans Magnus Ryan, ktorý prehlušoval celé zoskupenie natoľko, že nebolo počuť ani hlavnú melódiu, keď hral rytmické pasáže. Možno sa tento projekt snažil explicitne nabúrať koncept vedúceho hlasu a sprievodu a chcel poukázať na to aká je rytmika dôležitá.

Projekt Cortex – Avant-Garde Party Music znel bizarne už len súdiac podľa názvu. Určite mnohí si kládli otázku ako môže znieť taká avantgardná párty ? Odpoveď sme dostali od kvarteta v zložení: Thomas Johansson – trúbka, Kristoffer Alberts – saxofón, Ola Høyer – kontrabas a Paal Nilssen-Love – bicie nástroje. Na počudovanie táto párty nakoniec nebola tak divoká. Pod názvom tohto projektu sa skrýval celkom obyčajný koncept free jazzu s odkazom na prínos Ornette Colemana. Skladby neboli tvorené ad libitum a mali určitý koncept a jasné kontúry melodickosti. Problém bol však vo zvukovej jednotvárnosti všetkých kompozícií a v generickom, neinovatívnom prístupe, ktorý veľmi rýchlo začal nudiť. Miestami sa protagonisti nechali uniesť vlnou improvizácie, čoho výsledkom boli nezmyselné disonancie a kakofónia.

Ďalším sklamaním bol orchester mladej francúzskej skladateľky a klaviristky Evy Risser. Jej hudba sa zameriavala na presahy vážnej avantgardnej hudby s free-jazzom. Veľmi búrlivá a rytmicky agresívna hudba s rozkúskovanými frázami má len jediný cieľ a to vybudiť u poslucháča emocionálny šok. Väčšia časť koncertu tvorila improvizácia a sila aktuálneho happeningu. Farby, spracovanie a charakter hudby boli priveľmi statické. Zoskupenie White Desert Orchestra je známe kombináciou minimalizmu a abstraktného konceptu, čo je jeden z dôvodov, prečo bola hudba poslucháčovi veľmi vzdialená. Energické improvizácie priniesli síce smršte tónov a množstvo súzvukov, v ktorých ale chýbal cit a zmysel.

Posledným zoskupením, ktoré sa zaradilo do kategórie sklamania – prešľapy je Sax Ruins. Netradičné duo z Japonska v zložení Yoshida Tatsuya – bicie nástroje a Ono Ryoko – alt saxofón a elektronika malo potenciál na veľmi zvukovo zaujímavé vystúpenie. Koncept, ktorý keby sa správne uchopil mohol vyznieť zaujímavo. Nakoniec skončil ako hodina predvádzania na oboch nástrojoch s nezmyselným, bezmyšlienkovitým hraním bez konceptu. Hudba bola postavená na množstve stop-timeoch a neustálych kontrastoch dynamiky z piano pianissima do forte fortissima. Zo začiatku to znelo zaujímavo a prekvapivo. Tieto zmeny však prichádzali natoľko schematicky, že postupne poslucháč vedel dopredu predvídať, kedy príde zmena dynamiky, a kedy stop-time v skladbách, ktoré predtým ani nepočul. Samotná umelecká hodnota mi pri tomto koncerte ušla a skôr mi pripadal ako show.