Zázraky sa dejú. Vidieť naživo Pata Methenyho s kapelou je túžbou asi všetkých jazzových hudobníkov a samozrejme ostatných poslucháčov dobrej hudby. Tí, ktorí to zažili pred rokmi v Budapešti, Prahe či inom európskom veľkomeste, vedia o čom hovorím. Neuveriteľná energia sršiaca na koncertoch Pat Metheny Group v dávnych deväťdesiatych rokoch, zostala natrvalo v pamäti a len sme úprimne ľutovali nešťastných kamarátov, ktorým toto úžasné víťazstvo hudby bolo z rôznych dôvodov odopreté. Bratislava dlho trpela methenyovským deficitom, koncert Pata Methenyho a jeho projektu Orchestrion v roku 2010 bol milou malou náplasťou na duši jazzového „afficionada“. No zázraky sa dejú. Mladý, talentovaný bubeník išiel do sveta, „ prišiel, videl a zvíťazil „ a vrátil sa domov, aby priniesol do svojho rodného mesta to najlepšie zo súčasnej svetovej jazzovej scény. Aj takto sa dá podieľať na zázraku.

Zaplnená sála bratislavského Istropolisu privítala jedného z najvýznamnejších svetových hudobníkov, doslova žijúcu legendu, gitaristu, skladateľa, zvukového novátora a večného experimentátora Pata Methenyho. V programe s príjemne komorným názvom An evening with Pat Metheny sa tento neskutočne vitálny vyše šesťdesiatnik predstavil v kapele so svojím dvorným bubeníkom Antonio Sanchezom, austrálskou hráčkou na konrabase a basgitare Lindou May Han Oh, ináč rodáčkou z Malajzie (aký je ten svet malý) a britským klaviristom, zázračným dieťaťom jazzovej a klasickej hudby Gwilymom Simcockom. Koncert otvorila Majstrova sólová kompozícia pre Pickasso gitaru, tuším 48-strunový Methenyho vynález, ktorý pre neho zrealizovala kanadská výrobkyňa tých najlepších gitár Linda Manzer. Čarovná zvuková atmosféra plynule prešla do prehliadky kompozícií snáď celej hudobnej kariéry Pata Methenyho, opus striedal opus, výborne ozvučená kapela zo začiatku skôr sekundovala sólam svojho leadera, ktorý vystriedal počas večera všetky svoje gitary - pre istotu spočítam: jazzovú lubovku, Pickasso gitaru, Roland syntezátorovú, klasickú preparovanú a Ovation, na ktorých zahral všetko na svete, svoje typické melodické sóla, divočiny ako zo svojho freejazzového obdobia, či krásne balady, pri ktorých sa tak dobre sníva.

Neskôr však prišiel čas aj na spoluhráčov, svoje umenie predviedla ázijská basistka, ktorá spoľahlivo tvrdila muziku a v spoločnom bluesovom duete s Patom Methenym sa nedala vyviesť z miery ani tými najväčšími atonálnosťami pána kapelníka, ktoré bluesová dvanástka znesie. Tak isto duet s klaviristom Gwilymom Simrockom nenechal nikoho na pochybách, že po Lyle Maysovi či Bradovi Mehldauovi je tým najlepším klavíristom v súčasnej kapele, vynikajúca technika a zmysel pre to“ klasické „ v jazzovom klavíri, upútali každého pozorného poslucháča. Duet s Antoniom Sanchezom sa ukázal ako farebný, zvukovo majstrovsky dizajnovaný, nečakaný a nepredpokladaný záver koncertu.

To by však nebolo bratislavské obecenstvo, aby si nevytlieskalo prídavok. Ten poskytol opäť sám Pat Metheny a zahral sólovo zmes svojich kompozícií a na záverečné standing ovation odpovedal perfektne s celou kapelou. A to mal koncert pomaly dve a trištvrte hodiny! Neuveriteľné, ale skutočné! Ďakujem Martinovi Valihorovi a celej jeho partii v mene všetkých návštevníkov koncertu, lebo aj my sme boli svedkami zázraku. Bodaj by takáto hudba víťazila nad lžou a nenávisťou.