Na tento koncert vo viedenskom jazzovom klube Porgy & Bess som išiel len náhodou. Účinkujúcich som prakticky nepoznal a len vďaka dobrému tipu od majiteľa skjazz.sk som si na webe pozrel, čo sú zač. Hneď prvý nájdený klip na YouTube ma však presvedčil, že japonský Shibusa Shirazu Orchestra treba bezpodmienečne vidieť.

Keď sme po koncerte z rozvášneného klubu odchádzali, moja žena mi hovorí: „No, viem si živo predstaviť, čo všetko by si mi o tom narozprával, ale toto by som ti neuverila, keby som to na vlastné oči nevidela.“

Japonci sú presní. Začiatok koncertu meškal len 3 minúty. V malom klube, kde priestor je spoločne zdieľaný divákmi a účinkujúcimi, sa na pódiu tiesnilo veľké množstvo excentricky upravených hudobníkov. Medzi nimi pútal pozornosť zamračený šéf Daisuke Fuwa s preexponovaným imidžom zanedbaného zhýralého bohéma. Vpredu zaujali miesto dve japonské go-go tanečnice s krikľavými neónovými parochňami a v lesklých priliehavých šatôčkach. Šéf si zapálil cigaretu, jedným potiahnutím ju takmer vyfajčil, vyfúkol oblak dymu, napil sa vína a začal na prstoch odpočítavať doby. Keď orchester zhurta spustil, pozreli sme sa na seba a začali sa smiať. Japonci boli jednoducho srandovní. Bol to ten pocit smiešnosti, ktorí zažijú černošskí raperskí diváci, keď pred nich nastúpia slovenskí raperi, alebo keď malá Rómka napodobňuje Celine Dion a jej titanický hit. Prosto, preberanie vzorov z inej kultúry nemajúc v nej korene a hranie sa na niekoho iného, nemusí vždy pôsobiť autenticky. Smiech nám však vydržal možno prvých 30 sekúnd. Potom nám padla sánka a padala nadšením čoraz nižšie. Zaplavení náhlou dávkou endorfínov sme pozorovali, ako orchester neuveriteľne pôsobivo odpálil svoju perfektne premyslenú a zároveň happeningovo slobodnú hudobno-vizuálno-pohybovo-divadelnú show. Takmer ihneď bolo jasné, že celý ansámbel, vrátane drobných japonských go-go tanečníc, je jedno telo idúce na plný plyn, že sú úplne autentickí a že si to nesmierne užívajú. Pozerali sme sa na vrcholnú svetovú ligu. Alebo presnejšie: vrcholnú ligu z inej planéty. Orchester svojím nasadením a zvukovou precíznosťou pripomenul zlaté big bandové obdobie Franka Zappu z dôb koncertu Zappa in New York a v čase pred ním. Pohyboval sa tam aj free-jazzový duch legendárnych Art Ensemble of Chicago, či Lester Bowie's Brass Fantasy. A akási japonsko-balkánska tanečná paľba vo finále koncertu navodila pocit, že toto by zrejme neuhral ani samotný Goran Bregovic band. V rohoch pódia, prakticky pod reproduktormi, stáli dvaja gitaristi. Nastupovali vždy spolu, no každý hral niečo iné. Z ich Zappovsky intenzívnych rockových sól tak vznikali bizarné priestorové hudobné útvary ponad groovmi vytváranými neuveriteľne dobre frázujúcim 17 členným orchestrom (2x bicie, perkusie, štyri saxofóny, trúbka, trombón, flauta, 2x gitary, husle, basová gitara, klávesy, herec-zabávač, dirigent). No a show bola rovnako intenzívna aj po vizuálnej stránke. Tanečníkov bolo spolu desať. V prednej línii dve spomínané go-go tanečnice a pobehujúci herec-zabávač oblečený v červených tradičných japonských „trenírkach“ (také tie s vysokým pásom a na bokoch vystrihnuté ako plavky) a v akomsi rozopnutom samurajskom hodvábnom župančeku. Na galériách po bokoch pódia sa sladko gejšovsky vlnili ďalšie tanečnice oblečené v parafráze tradičného japonského odevu. Vizuálny vrchol večera však zabezpečili štyria tanečníci štýlu butoh. Butoh vznikol v Japonsku koncom 50. rokov a jeho tanečníci bývajú takmer nahí a natretí najčastejšie šedo-bielou farbou. Ich pomalé napäté pohyby sú skulpturálne. Vytvárajú bizarné kŕčovité pozície a výrazy tváre, ktoré vzdialene pripomínajú japonské cviky z rôznych bojových škôl. Tanec butoh je navyše typický ilúziou, že jeho tanečníci koncentrujú a následne vyžarujú obrovské množstvo energie. Ich pôsobenie na tomto koncerte vytváralo neuveriteľný kontrast, avšak úplne komplementárny s hudbou, jej obsahom a s celkovým dianím na pódiu. Pohybovali sa medzi fascinovanými divákmi po priestore klubu. K tomu všetkému sa na zadnej stene pódia premietali zaujímavé video projekcie. Prekvapujúce bolo, že kapela stihla za tri dni strávené vo Viedni natočiť a na koncerte premietať aktuálne zábery, v ktorých tanečníci butoh predvádzali svoje kúsky v kontexte s perfektne zvolenými viedenskými reáliami. Herec-zabávač predvádzal na videu akýsi japonský druh „urban runing“ po viedenských uliciach, a to len vo svojich trenírkach a vlajúcom župančeku. Celé to kongeniálne zapadalo do večernej produkcie. Záver koncertu sa zvrtol na euforický exaltovaný chaos. Bol to happening, kde rozdivočení diváci a členovia ansámblu tancovali pod pódiom medzi stolíkmi aj natlačení na pódiu. Tanečníci butoh medzitým vytvárali svoje neuveriteľné figúry a hudba naplno šliapala bez jediného kazu v balkánskom tempe. Šéf Daisuke Fuwa dofajčieval metódou jeden ťah - jedna cigareta neviem koľkú krabičku cigariet a spokojne dopíjal druhú fľašu vína. Podala mu ju ústretová čašníčka z klubového baru, ktorá sa s ňou k nemu dadaisticky preplazila pomedzi nohy účinkujúcich.

Áno, pôsobil na mňa genius loci a jeho atmosféra. Show bola úchvatná. Ale aj tak si myslím, že Shibusa Shirazu Orchestra dokázali geniálne a bezšvovo spojiť avantgardu a tradíciu svojej kultúry so zdrojmi z iných kultúr do niečoho jedinečného a celkom autentického. Je ojedinelé, keď sa takáto vzácna a zriedkavá vec podarí. Keď prvky umení rôznych kultúr a škôl do seba tak komplementárne zapadnú a synergicky sa sčítajú. Verím, že tento názor v prípade tohto výnimočného ansámblu nezmením ani s odstupom času.

PS
Shibusa Shirazu Orchestra vznikol v roku 1988. Založil ho free-jazzový basista Daisuke Fuwa. Pôvodne len s cieľom pozbierať muzikantov pre avantgardnú divadelnú skupinu Hakken no Kai. Neskôr, už ako Shibusashirazu, začali koncertovať v Japonsku a Európe. Prvý album Shibusamichi vydali v roku 1993, neskôr vyšlo ďalších 8 albumov a 1 singel na ich vlastnej značke Chitei Records. Väčšina členov orchestra sú populárni a výnimoční umelci. Známy je napríklad skvelý saxofonista Hiroaki Katayama.