Štvrtý ročník Šaľanských džezákov máme za nami a môžeme skonštatovať, že sa skončili úspešne. Je veľkou raritou, že sa v prostredí Šaľe sformovalo jazzové publikum a takéto podujatie, ktoré stabilne drží určitý štandard aj dobrú návštevnosť. Zásluhy má na tom predovšetkým zakladateľ a dramaturg festivalu Robert Kuklovský. Dva večery a štyri kapely priniesli úplne odlišné hudobné koncepty a štýly.

Česť otvárať festival dostal talentovaný klavirista Miloš Biháry & Jazz Funk Brothers. Ako už napovedá samotný názov, skupina sa zameriavala hlavne na kombináciu jazzu a funku. Koncert odštartovali zaujímavým funkovým spracovaním známeho štandardu Caravan. Breaky v tejto skladbe dávali do kontrastu funkové spracovanie spolu so štandardným swingom. Predovšetkým vedúce slovo zoskupenia mala virtuozita Miloša Biháryho, ktorý okrem jazzovej rétoriky čerpá aj z európskej klasickej hudby, hlavne romantizmu. V jeho hernom štýle bolo zaujímavé sledovať ako voľne kombinuje a čerpá z oboch štýlov. Záverečný koncert prvého dňa patril mladému saxofonistovi Martinovi Uherekovi. Ten predstavil svoj album Walkin My Own Way. Zo všetkých vystúpení bolo práve jeho koncepčne najustálenejšie a orientované výhradne na mainstream. S kapelou zostavenou z elitných slovenských umelcov ako Klaudius Kováč, Peter Korman a Peter Solárik, predviedol skvelú súhru. Najlepším momentom koncertu bola kompozícia Meeting, ktorá invenčne kombinovala štýly dvoch saxofónových legiend Charlie Parkera a John Coltranea, pričom parkerovské be-bopové frázy si odpovedali s coltraneovskou modalitou.

Druhý festivalový deň otvárala kapela Especias – po španielsky korenie. Skupina sa predovšetkým orientuje na latino-jazz a etno music. Akordeón obohacoval farbu celého zoskupenia a pôsobil exoticky. Avšak čaro sa vytratilo po niekoľkých skladbách, nakoľko po kompozičnej stránke to bolo veľmi fádne. Kompozície mali síce príjemnú melodiku, ale takmer všetky boli v pomalom tempe a nápady boli niekedy zbytočne rozťahané a nudili. Sound bol taktiež stále v jednej rovine, jednoducho to nemalo dynamický náboj - chýbalo tomu nejaké especias. Záver festivalu patril skupine Erwin Kite na čele so skvelým saxofonistom Jánom Kopčákom. Energická fusion formácia priniesla absolútny kontrast voči predošlej skupine. Repertoár sa skladal z autorských kompozícii v kombinácii s prebratými vecami. Orientácia skupiny je skutočne široká a zahŕňala jazz, rock, blues, funk, groove, pop. Predovšetkým sa snaží všetky tieto elementy unikátnym spôsobom spájať. Ján Kopčák milo prekvapil so svojím feelingom a bravúrnymi technickými schopnosťami. Za alikvotné tóny, ktoré dokázal veľmi čisto prefukovať, by sa nehanbili ani najväčší velikáni. Zoskupenie malo veľmi zaujímavý sound, hlavne keď silnejšie skreslená gitara hrala v pozadí unisono so saxofónom - vytváralo to efekt ako keby saxofón mal drsnejší drapľavý tón. Občas sa však skupina od jazzu koncepčne až priveľmi odchýlila.