Druhý deň festivalu otvorila fínska skupina SO III, v zložení Suvi Oskala – husle, spev, Oskari Lehtonen – perkusie a Teemu Korpipää – technika, elektronika a efekty. Hudba mala etnický charakter. Svojou jednoduchosťou, repetitatívnosťou a spirituálnym nádychom vytvárala transcendentálny zážitok, ktorý sa snažil pôsobiť na vnem poslucháča a vytváral niečo ako hudobnú katarziu. Niekedy to pripomínalo, až rituál a zážitok umocňovali rôzne vizualizácie premietané na plátno, ktoré riadil technik za pultom. Skladby boli často rytmicky voľné bez taktového ohraničenia a sprevádzané rôznymi efektami prírody, búrky, dažďa a inými. Hudba mala hĺbavý charakter a pôsobila magicky, no skladby sa na seba príliš podobali a po čase sa koncept stal veľmi monotónny.

Ako druhá skupina vystúpila Gadi Lehavi Trio z Izraela. Traja mladí hudobníci Gadi Lehavi – klavír, Tal Mashich – kontrabas a Shachar Elnatan – bicie nástroje, priniesli so sebou skvelú energiu. Repertoár tvorili vlastné kompozície, ale aj prebraté piesne. Celý koncert sa niesol v pesničkovom štýle, skladby mali veľmi výrazne ľahko zapamätateľné melódie a štýlovo sa radili medzi blues, swing, stride, traditional, mellow jazz, straight ahead a mainstream. Skupina bola veľmi dobré zohratá, čo sa ukázalo v častej spoločnej komunikácii pri sólach a nečakaných stop-timeoch. Ich sound pôsobil komornejším charakterom. Odzneli aj skladby od velikánov ako Joni Mitchell a Paul Simon v zaujímavej úprave. Kapela vytvárala kontrastné miesta, kde striedala shuffle rythm s normálnym klasickým cítením. Zaujímavý bol prídavok, v ktorom publikum naučili spievať jednoduchú melódiu počas ktorej hudobníci improvizovali. Na moje prekvapenie sa ľudia odviazali a nadšene sa do spevu zapojili a s takým nasadením, že to znelo takmer ako profesionálny jednohlasý zbor.

Ako ďalší vystúpil brazílsky sólista, gitarista a spevák Márcio Faraco. Koncert bol dobrou oddychovou vsuvkou. Skladby sa pohybovali medzi bossanovou a sambou. Z piesni bolo cítiť silnú inšpiráciu Stan Getzom, niektoré skladby mali aj úplne presne prevzatú harmóniu zo skladby Desafinado. Brazilský spev v spojení so sambou a bossanovou znel veľmi autenticky a vytváral dobrú atmosféru. Skladby boli koncipované jednoducho, častokrát za použitia loopu. Po čase sa vystúpenie stalo trochu jednotvárne, ale bola to ľúbezná hudba pre širšie publikum.

Nasledovala skupina Harry Pepl & Salesny/ Bayer/ Frosch /Heginger. Nástrojové obsadenie v zostave Clemens Salesny – dychové nástroje, Martin Bayer – gitara, Peter Frosch – bicie nástroje, Agnes Heginger – spev a Harry Pepl (páska) – gitara, klávesové nástroje, bicie nástroje, spev a iné. Projekt postavený na hraní so zosnulým Harry Peplom z spustenej pásky bol kuriózny a zaujímavý. Avšak hudba bola veľmi experimentálneho a free jazzového charakteru, ktoré nie každý jazzový fanúšik dokáže stráviť, čo sa ukázalo aj na tom, že množstvo ľudí počas koncertu odišlo. Nešlo o úplný free jazzový úlet a koncert mal aj svoje svetlé momenty. Zaujímavosťou bolo najmä sledovať ako hráči spolupracujú a reagujú na hru, spev Harry Pepla z pásky. Kapela sa striedala v rôznych konšteláciách, v plnej zostave vystúpili len pri 4 skladbách. Koncept projektu bol pútavý, no hudobne bol limitovaný na možnosti zachovaných nahrávok. Hudobníci si počínali dobre a každý z nich prispel svojim osobným vkladom a poňal koncept spolupráce s nahrávkou po svojom. Avšak, čo mi veľmi vadilo bol herný štýl bubeníka Petra Froscha, ktorý bol nezmyselne agresívny, hlasný a bez citu.

Predposledné vystúpenie bolo zoskupenie legendárneho bubeníka Al Foster Quartet v zložení Dayana Stephens – saxofóny, Adam Birnbaum – klavír, Doug Weiss – kontrabas a Al Foster – bicie nástroje. Jeden z popredných bubeníkov jazzovej histórie a niekdajší spoluhráč Miles Davisa ukázal, že 73 rokov má len navonok, ale vnútri má stále energiu mladíka. Pravý jazzový mainstream s poriadnym americkým duchom, tak znel sound skvele zohratej kapely, ktorá hrala s absolútnou ľahkosťou, veľkou energiou a premenila stodolu na newyorský klub. Vášeň, nadhľad, invencia, to všetko charakterizoval herný štýl Al Fostera. Obzvlášť pozoruhodné boli jeho predohry a nástupy ku skladbám, ktoré boli častokrát myšlienkovo veľmi sofistikované. Hranie nebolo prílišne vyumelkované s cieľom ukázať sa, ako to niekedy pri hviezdach býva zvykom, ale vládol cit, rozvaha a nápadité improvizácie. Najviac ma zaujalo Al Fosterové solo v skladbe Blue Bossa, kde prinútil bicie takmer spievať tému. K záveru koncertu samozrejme nesmela chýbať skladba od jeho dobrého kamaráta Miles Davisa Jean Pierre, pred ktorou si aj mierne zažartoval a napodobnil Milesov hlas.

Večer uzatvárala skupina iba menovkyne Al Fostera - Ruthie Foster. Kapela mala pôvodne vystúpiť ako kvarteto, ale nakoniec prišli v trojici Ruthie Foster – gitara, spev, Larry Fulcher – basgitara a Samanta Banks – bicie nástroje. Záverečný koncert bol oddychový. Príjemné blues, R&B, soul, ktorý však bol podaný, takým klišé spôsobom, že ste mohli takmer predvídať, kde bude stop-time a čo bude nasledovať. Hlas Ruthie mal ideálnu kvalitu na bluesové skladby, pevný hlas, s jemným „chraplákom“. Bol to fajn koncert na záver večera, jednoduchšia hudba určená pre uvoľnenie a zábavu, bez nutnosti sa prílišne sústrediť.