Netradičný jazzový festival na odľahlej farme s úžasnou atmosférou, dobrým jedlom, pitím a hlavne so skvelou muzikou spolu s tisíckou jazzových nadšencov je späť už po 31-krát! Ľudia aj muzikanti označujú toto magické miesto ako jeden z najlepších jazzových festivalov na svete, najmä vďaka jeho uvoľnenej rodinnej atmosfére. Zakladateľ festivalu sa teší z jeho úspechu, ku ktorému prispieva aj jeho nápaditá dramaturgia. Počas troch večerov sa predstavilo 15 kapiel a každá so sebou priniesla úplne odlišný štýl, boli to skutočne pestré večery hudby.

Prvý deň festival otvoril sólista Kenny Werner na klavíri. Jeho skladby spájala melancholická nálada s veľmi krehkým výrazom. Diverzný repertoár tvorili vlastné kompozície, štandardy a improvizované skladby. Štýlovo by sa len ťažko dal zaradiť pretože inšpirácie siahali od jazzu, vážnej hudby, cez minimalizmus, groove, rag až po populárnu hudbu. Pre skladby bol charakteristický ich piesňový naratívny charakter, väčšinou s veľmi silne melodickou, spevnou témou. Zaujímavá bola už hneď prvá skladba, ktorá bola celá improvizovaná v rondovej forme. Pútavé bolo aj netradičné spracovanie skladby All The Things You Are, ktorej téma sa neustále opakovala, ale sprievod menil svoj charakter od jednoduchého homofónneho spracovania, cez kontrapunkt, až po modálne kvartové harmónie. Bizarnosťou bola skladba Christmas time is almost here, again. Bizarné však nebolo na nej to, že sme si pripomínali Vianoce na jar, ale to, že skladba je veľmi zarmútená a prezentuje Vianoce ako obdobie smútku. Ku skladbe zložil Kenny Werner aj text a pesničku zaspieval všetkým, ktorí sa cítia na Vianoce nešťastne. Na šťastie veľmi melancholický koncert sa zakončil až veľmi veselo v starom štýle harlemskej klavírnej školy s kompozíciou My Dear Old Dad`s Rag. Kenny Werner predviedol svoje diverzné virtuózne umenie a skladbu hral s veľkou energiou a takým nábojom, akoby ho stride piano učil hrať sám Fats Waller.

Nasledujúca kapela Rosenberg Trio priniesla so sebou gypsy jazz. Známe trio veľmi muzikálnej rodiny v zložení Stochelo Rosenberg – gitara, Nonnie Rosenberg – kontrabas a Mozes Rosenberg - gitara, ktorý zastupoval Nous'che Rosenberga pre zranenie na ruke. Skupina pokračuje v odkaze Djanga Reinhardta, ktorý je ich hlavnou inšpiráciou a jeho skladby tvorili polovicu repertoáru. Ich herný štýl sa nezameriaval na nejakú prílišnú sofistikovanosť, ale na hranie podľa cítenia a vnímania ucha v spojení s virtuóznou technikou a povestnou rómskou energiou. Stochelo Rosenberg ma zaujal svojím neuveriteľne mäkkým teplým tónom s širokým, no jemným vibrátom. Neskôr v rozhovore pre nemecké rádio povedal, že kvalitu tohto tónu dosahuje novým kombom, ktoré je presnou replikou aparátu Django Reinhardta. Netradičné bolo aj spracovanie kompozície Nino Rotu k filmu The Godfather, ktoré začalo veľmi jednoducho ako téma a arpeggiový sprievod, no po postupnej gradácii prešli do štýlu gypsy, v ktorom téma vynikla úplne v inom kontexte. Koncert pravej gypsy skupiny odvolávajúcej sa na odkaz Djanga Reindhardta sa nemohol skončiť nijak inak, než uvedením jednej z jeho najznámejších skladieb Minor Swing, ktorej sa kapela zhostila perfektne a bola to dobrá bodka za vystúpením.

Tretia skupina Rom / Schaerer / Eberle pôsobila voči predchádzajúcemu vystúpeniu, akoby priletela z inej planéty. Ich repertoár oddeľovalo niekoľko dekád vývoja. Od gypsy jazzu sme boli vhodený do smršte toho najmodernejšieho experimentálneho jazzu 21. storočia! Zoskupenie troch mladíkov Peter Rom – gitara, Andreas Schaerer – vokály, Martin Eberle – trúbka prinieslo naozaj nekonvenčnú hudbu plnú muzikality a humoru. Spočítať všetky vplyvy a inšpirácie by sa asi nedalo, ale skladby boli pestré s odkazom na jazz, beatbox, hip-hop, pop a mnoho ďalšieho. Skupina ukázala, že jazz nie je len bebop a mainstreamové odvetvia, ale je to koncept slobody a voľnej improvizácie so zámerom byť kreatívny. Ten, kto si hneď nezamiloval vokálne schopnosti Andreas Schaerera musel ostať aspoň v nemom úžase, čo všetko so svojim hlasom dokáže. Kompozície boli postavené na hraní sa s farbami, imitáciou, efektami, sonoristikou, priestorom a veľkom dôvtipe. Schopnosť Andreas Schaerera imitovať nástroje a doslova až zarážajúca schopnosť dôveryhodne napodobniť trúbku vytvárali humorné situácie, keď si vymieňali pozície s trúbkarom Eberlom. Eberle zasa dokázal imitovať bubeníka s metličkami pomocou prefukovaní trúbky naprázdno. Peter Rom mal dôležitú úlohu doprevádzania a držania groovu, pričom používal veľmi nekonvenčné harmónie a efekty. Kapela vytvárala neustále napätie, čo vymyslia, keď ste si mysleli, že už sa snáď ani nedá prísť s niečím novým, uviedli vás do omylu. Bola to mágia z iného sveta. Moderné, muzikálne, kreatívne, vtipné, asi tak by sa dal zhrnúť tento skvelý koncert, ktorý bol pre mňa vrcholom celého festivalu. Skupina na záver dostala absolútne zaslúžené standing ovation za jasotu divákov, ktorých dokázala utíšiť len prídavkom.

Ako posledná kapela sa predstavila Jon Cleary & The Absolute Monster Gentlemen. Skupina sa orientovala na blues, soul, rock n` roll. Často sa objavoval princíp „call and response“, kedy vedúcemu spevákovi na frázy odpovedal trojhlas. Skladby boli postavené prevažne na forme bluesovej dvanástky. Kapela sa snažila rozprúdiť dobrú tanečnú atmosféru a energiu, ale publikum zostalo skôr bez odozvy. Bohužiaľ kvôli časovému sklzu začala kapela neskoro a musela skončiť skôr, pretože sa ponáhľala na ďalšie vystúpenie. Možno aj to sa podpísalo na fakte, že kapela pôsobila prílišne stroho akademicky a chladne.