Špičkoví umelci nemusia byť vždy zárukou kvalitného koncertu! Do klubu Porgy & Bess zavítal jeden z najlepších gitaristov na európskom kontinente, francúzsky virtuóz - Biréli Lagréne. Do povedomia sa dostal už ako chlapec, keď bol označovaný ako zázračné dieťa a nasledovník Django Reinhardta. Od malička hrával gypsy jazz, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou jeho kariéry. Neskôr sa začal venovať fusion jazzu spolu s Jaco Pastoriousom.

Večer v Porgy sa však neniesol v duchu gypsy jazzu. Prevažnú časť koncertu tvoril straight ahead, fusion a objavili sa aj prvky funku a soulu. Biréli si so sebou priniesol kapelu v zostave: Lenny White – bicie nástroje, Garry Willis – basgitara a Antonio Faraò – klavír. Zoskupenie spolu hráva už od konca roku 2015, avšak na koncerte to vyzeralo tak, že im chýbala spoločná chémia. Na pódiu stáli skôr štyri samostatné individuality ako zohratá kapela. Repertoáru chýbala vyváženosť. Skladby sa na seba prílišne podobali a takmer neustále sa držali v jednej dynamickej rovine a rýchlom tempe. Akúkoľvek snahu o dynamické kontúry a diverznosť výrazu pochoval Lenny White, ktorý prehlušil svojim búchaním celú kapelu. V jeho hre chýbal cit a práca s farbou. Bicie boli celý čas veľmi preexponované.

Klavirista Antonio Faraò ma zaujal svojou virtuozitou a absolútnou technickou brilanciou. Avšak jeho technike chýbala melodickosť, rozvaha a myšlienka. Improvizácie zneli rovnako a s každým jeho sólom efekt ohúrenia upadal. Bireli však neostal svojmu menu nič dlžný. Invenčnosť v improvizáciách v spojení s jeho bravúrnou virtuóznou technikou vytvárali skvelý dojem. Garry Willis mi v sólach svojim výrazom a frázovaním trochu pripomínal Jaco Pastoriusa. Každý sa vedel v sólach pekne ukázať, ale v tom bol samotný problém. Koncert sa stal skôr technickou exibíciou a hráči ako keby zabudli medzi sebou komunikovať. Do skladieb to vnášalo sterilnosť. Koncept koncertu mal ťažisko na individuálnych chorusoch jednotlivých hráčov a nie na spoločnej súhre.

V druhej polovici koncertu sa to zmenilo k lepšiemu. Monotónnosť repertoáru vystriedali dve balady a azda najlepším momentom večera bola soulová skladba, ktorá priniesla diametrálnu zmenu atmosféry. Do hry sa dostal obrovský feeling a bolo to badateľné na všetkých hráčoch. Miestami vytvárali zaujímavé polyrytmické štruktúry, keď každý hráč vytvoril jedno rytmické pásmo s miernym posunom. Koncert skupina uzavrela zaujímavým funkovým prevedením známeho štandardu Cantalope Island. Určite sa toto vystúpenie nezapíše ako ich najlepší výkon, no na kapele sa pravdepodobne podpísala únava z koncertu a cestovania z predošlého dňa.