Jazz, založený primárne na improvizácii, poskytuje určité východiská pre svoj hudobný jazyk, ktorý sa však behom vyše sto ročnej existencie rovnako vyvíja ako každý iný spôsob komunikácie. Kto iný ako človek, ktorý bol pri väčšine podstatných okamihoch tohto žánru a je žijúcou legendou, by so svojim odkazom mohol posúvať hranice tohto jazyka. „Do pekla s pravidlami, ja idem po neznámom“ - vyjadruje sa Wayne Shorter, ktorý vo svojich úctyhodných 83 rokoch stále koncertuje. V stredu sa predstavil so svojim kvartetom po prvýkrát v Brne ako najväčšie meno JazzFestu. V tomto roku mal na pláne iba 4 koncerty po Európe, okrem Českej republiky navštívil ešte Turecko, Maďarsko a chystá sa do Švajčiarska. Návšteva blízko našich hraníc bola o to vzácnejšia, že by už mohlo pokojne ísť o jeho poslednú cestu do Európy.

Spolu so Shorterom v Brne vystúpilo jeho tradičné kvarteto, ktorého vznik siaha až do roku 2005. John Patitucci na kontrabase, Danilo Pérez na klavíri a Brian Blade na bicích. To sú mená, ktoré podobne ako meno lídra netreba nijak výnimočne predstavovať. Každý z nich pôsobí ako band-leader vo vlastných hudobných projektoch a ich putá či už priateľské alebo rodinné, sú silno prepojené, čo je pre ich hudbu veľmi vzácny faktor. Čo sa týka hudobného štýlu, toto kvarteto presahuje hranice slovami zadefinovateľnej hudby. Progresívne posúva odkaz freejazzu, ktorý predstavil Ornette Coleman už v roku 1959 svojim „The shape of jazz to come“ avšak v avantgardne umiernenejšom, post-modernom štýle, ktorý sa drží tradičnejšej melodiky, abstraktne ladenej pre pozorného poslucháča však zrozumiteľnej, pri ktorej ale o tradičnom bebope nie je ani chýru ani slychu. Priam naopak, štýlovo sa koncert blížil ku viac-menej klasickému prejavu, ktorý Danilo Pérez potvrdzoval svojou hrou, ktorá často pripomínala skôr výjavy Stravinského či Bartóka. Koncert v Brne začal v pokojnej až meditatívnej atmosfére, akoby hudobníci postupne začali maľovať svoje abstraktné dielo na čisté plátno. Shorter sa pridal trochu neskôr, po krátkom úvode s tónom, znejúcim na hranici počuteľnosti na svojom tenore a postupne ďalej rozvíjal svoje témy.

Ten, kto počul Shortera rozprávať, si vie presne predstaviť ako rozmýšľa aj o svojej hudbe. Jeho idei prichádzajú jedna za druhou, sú plné múdrostí s hlbokou výpovednou hodnotou.„Jeho motívy mi ostávajú v hlave ešte dlho po koncertoch, tak silný je ich motivický fundament“ - vyjadril sa John Patitucci v jednom z rozhovorov. Koncerty Wayne Shorter Quartet sú vždy nevyspytateľné a často ani sami organizátori nevedia čo na nich odznie. Vo väčšine prípadoch sa koncerty nesú v jedno-aktovej forme s nepretržitým tokom, energiou nabitých rozhovorov. Ako sám Shorter raz povedal „Ani oblaky sa neobjavia v rovnakých formách viac krát“. Tentoraz však kvarteto zvolilo o niečo viac komponovaný charakter konceptu oproti predošlým. Tento fakt bol čitateľný najmä z množstva notového materiálu, ktoré si hudobníci priniesli. Improvizované pasáže však stále tvorili drvivú väčšinu času koncertu. Skladby boli jasne oddelené, kedy dostal priestor aj divák na svoje potlesky. Prvá skladba  Zero Gravity však trvala vyše 20 minút. Ako ďalšie skladby zazneli „The Three Marias“, „She Moved Through the Fair“, „Prometheus Unbound“ a „Adventures aboard the Golden Mea“.

Zdá sa, že Shorter akoby začal bilancovať. Nesnažil sa experimentovať s niečím novým, naopak pretvára už hotové do nových podôb. „Skladba na ktorú improvizujeme na koncerte nedostáva nový šat, práve naopak – vyzliekame ju do naha!“ Shorter po celý čas sedel opretý o krídlo klavíra a počas koncertu prestriedal svoj tenor aj soprán saxofón. Pri hre nemožno povedať že sa šetril, hral však s neskutočnou rozvahou a pokorou. Motívy na ktoré si hudobníci odpovedali niekedy pripomínali fúgové nástupy hlasov, inokedy sa dopĺňali ako pri písaní spoločného scenáru v rozhovore štyroch čistých duší. “Collective improvisation“ či „Spontaneos Composition“ sú vhodné pomenovania na ich hudobný prejav. No ideálne to zhrnul Danilo Pérez slovom „Comprovisation“, v ktorej striedali husté harmonické a melodické štruktúry s jednoduchými motívmi a bolo priam počuť s akou starostlivosťou každý prispieva svojim vkladom do hudby. Klavirista Pérez v jednom momente naznačil aj latino frázovanie, čím trochu pripomenul svoje panamské korene, a neskôr zahral aj hypnotizujúcu masu zvuku na strunách klavíra. Bicia sada Briana Bladea znela ako rovnocenný hudobný nástroj v komunikácii a nie ako diktátor pulzu. V rytmických explóziách vytváral až extatické stavy, podobné obradovým rituálom. Pravidelné metrum či bebopové frázy nebolo treba vôbec očakávať. John Patitucci pôsobil ako médium medzi hudobníkmi a dokonale absorboval a vypĺňal počínania ostatných. Nechýbala hra slákom a v krásnom momente aj melódia z alikvotných tónov. Trio Pérez-Patitucci-Blade v minulom roku dokonca vydali vlastný album Children of the light, na ktorom predstavili svoj pohľad na „komprovizáciu“ a spečatili tým svoje dlhodobé priateľstvá ktoré sú mimo hudby väčšmi posilnené ešte aj spoločnou kresťanskou ideológiou.

Improvizovaná hudba, akokoľvek slobodná je, vždy je ovplyvnená skúsenosťami jej tvorcu a dobou jej vzniku. Pre vytvorenie uceleného hudobného zážitku vyžaduje hudobníka, ktorý majstrovsky ovláda tento spôsob komunikácie. Pri dialógu viacerých hudobníkov už dochádza k akejsi „odbornej diskusii“ pri ktorej na opačnom konci je však poslucháč, ktorý aby porozumel, musí byť oboznámený so zákonitosťami tohto procesu. V opačnom prípade ostáva hudba nepochopená, čím sa nedostaví ani estetický zážitok. Na koncerte som mal tú česť sedieť blízko Shorterovej manželky Caroline, ktorá svojho manžela celý čas pozorne počúvala so širokým úsmevom, akoby presne rozumela o čom Wayne Shorter hovorí pri svojich sólach. 

Wayne Shorter je osobnosťou, ktorej kompozície sa stali jazzovými štandardmi, a ktorého unikátny prístup ku kompozícii a saxofónu naveky zmenil spôsob hry na tomto nástroji. Jeho ohromujúca kreativita vychádza zo zdroja hlbokého duchovného životného štýlu, ktorý je postavený na budhistickej ideológii. Je posledným žijúcim saxofonistom, ktorý je pokračovateľom legendárnej línie Parker – Coltrane - Coleman - Shorter. Bol súčasťou druhého kvinteta Milesa Davisa či spoluzakladateľom jazz-fusionového Weather Report. V súčasnosti je držiteľom desiatich cien Grammy. V roku 2012 vyšiel dokument o jeho kvartete s názvom „The Language of the Unknown“, ktorý odhaľuje prekvapujúce náhľady do esencií ich hudby a koncertov. Na jeseň roku 2016 môžeme očakávať dokumentárny film „Zero Gravity“, ktorý bude expedíciou do hudobného vesmíru samotného majstra.