Al Di Meola (1954) - asi najväčšia hviezda tohtoročného bratislavského kultúrneho leta - vystúpil v utorok 14. augusta pred vypredaným PKO!
Čakajúc na začiatok koncertu, vybavovali sa mi prežité udalosti spojené s týmto výborným muzikantom. Rozveselila ma spomienka, ako sme s kamarátmi zo Zvolena niekedy v roku 1983 nadšene robili „undergroundový audiovizuálny“ program Frank Zappa – kritik Ameriky? spojený s rôznymi recitačnými „performance“ v prekrásnej spoločenskej hale ROH vyzdobenej dobovými revolučnými artefaktmi. A keď sme program úspešne zavŕšili a diváci sa rozchádzali, pustil som ako kulisu k odchodu uvoľnenú Di Meolovu hitovku Ritmo de la Noche z albumu Electric Rendezvous.
Odchádzajúci diváci zastali a posadali si, mnohí, čo vyšli von, sa vrátili. Nadšený predseda zvolenského SZM, ktorý z poverenia veliacich orgánov monitoroval celú akciu, mi prišiel povedať, že tak toto je muzička, ktorú on uznáva. Balili sme veci a album medzitým dohral, až potom ľudia definitívne odišli, na niektorých Di Meola urobil azda väčší dojem ako Zappa...
Vo svojich 19-tich rokoch usilovný a talentovaný Di Meola, Talian pôvodom od Neapola (žeby Al = Alessandro?), absolvoval slávnu jazzovú školu v Berkley a nastúpil k Chickovi Coreovi do Return to Forever. Zlomom v jeho kariére, a aj v našich mysliach, bol legendárny akustický gitarový album Friday Night in San Francisco, vydaný v roku 1980, kde s Meolom hrali John Mac Laughlin a Paco de Lucia. Spomínal som si, ako sme si ho vypeckovávali v štúdiu internátneho rozhlasu na Bernoláku a hádali sa, ktorá gitara je koho.
Z úvah ma vytrhlo úvodné slovo Petra Lipu, ktorý však na ne milo naviazal spomienkou na koncert Di Meolu na Bratislavských jazzových dňoch pred 10. rokmi. Tento mimoriadne očakávaný koncert bol sprevádzaný toľkými technickými problémami (napríklad po prvej skladbe odišla Di Meolovi elektronická gitarová skrinka a koncert sa nadlho prerušil), že sa takmer neuskutočnil. Hrať sa začalo až niekedy okolo 2. hodiny rannej pred zopár skalnými a primerane podguráženými divákmi. Di Meola si na to nepamätal, ale utkvela mu vraj v hlave iná jasná spomienka na Bratislavu, a to vďaka jednej krásnej blondíne, ktorú tu vtedy stretol...
Maestro zahájil koncert sám, s akustickou gitarou, hral z nôt hĺbavé latino intro a napriek typickému Meolovskému halu a ostrým výškam, to bolo veľmi decentné a príjemné. Potom sa pridal perkusionista Gumbi Ortiz hrajúci na „sedací bubon“ cajón a po pár skladbách prišiel vynikajúci akordeonista Fausto Beccalossi a ďalší gitarista Peo Alfonsi. Celkovo veľmi pekný zvuk sa tak v kvartete krásne rozšíril. A potom Di Meola povedal, že zahrá skladbu Cafe 1930 z rovnomenného slávneho albumu od Astora Piazzollu a vážnym tichým hlasom dodal, že Piazzolla zásadným spôsobom ovplyvnil celý jeho život (!). Od tohto momentu sa koncert niesol v intenzívnom Piazzollovskom duchu. Napriek tomu, že Peter Lipa ohlásil, aké je úžasné, že uprostred leta sa vypredal jazzový koncert v PKO, toto jazzový koncert nebol. Hrala sa moderná, introvertná, majstrovky inštrumentovaná akustická latino hudba s dramatickým dynamickým rozpätím a zložitou rytmickou štruktúrou (polyrytmia) s prevládajúcimi prvkami tanga a flamenca a bolo to skutočne nádherné! V prídavku Meolovci prekvapujúco (vzhľadom na decentnú atmosféru koncertu) zahrali zaujímavo prearanžovaný hit Mediterranean Sundance/Rio Anchos s úvodu albumu Friday Night in San Francisco, kde tretiu gitaru mimoriadne vzrušujúco nahradil akordeón. Žiadna trápna vykopávka, jednoducho skvelé! Po koncerte boli úprimné a zaslúžené „standing ovations“.
Poznámka pre tých, ktorí poznajú album Di Meola plays Piazzolla: podľa mňa bola koncertná prezentácia zvukovo oveľa čistejšia, vyzretejšia a objavnejšia ako toto CD, aj keď naň ideovo nadväzovala. Di Meola akoby objavil novú štruktúru, ukázal niečo jeho veľmi osobné, čo tu ešte nebolo. Kto ste koncert zmeškali, môžete ľutovať.