Nedeľný koncert BJD nám neúprosne pripomína, že uplynul ďalší rok nášho života a pravdepodobne aj z tej najlepšej jazzovej hudby si zďaleka nevypočujeme všetko to, čo by sme chceli. Na druhej strane nám dáva možnosť, aby sme poslucháčske manko aspoń trošku znížili. Vďaka rozumnej dramaturgii si opäť prišli na svoje aj nadšenci „čistého jazzu“, aj prívrženci žánrov, ktoré z jazzu len okrajovo čerpajú.
Kvarteto francúzskeho kontrabasistu Stephane Kereckého patrí
určite k tým prvým. Svoj program postavil na kompozíciach, ktoré dotvárali atmosféru filmov francúzskej „novej vlny“ zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Slávni filmoví režiséri tej doby, ako Jean Luc Godard či Francois Truffaut oslovovali podobne nonkomformných tvorcov hudby a tak sa nemôžeme čudovať, že s menami Milesa Davisa alebo francúzskeho klavíristu Martiala Solala sa stretávame práve pri
sledovaní ich filmov. Citlivou prácou s charakteristickými témami, ich variovaním a ďaľším kompozičným spracovaním vznikol súvislý celok plný tvorivých improvizácií, kde sa mohli adekvátne predviesť všetci členovia kvarteta. Výborne hrajúci kapelník tvoril spolu s bubeníkom Fabrice Moreauom sugestívny background, nad ktorým sa vznášali ortuťovité improvizácie fenomenálneho soprán saxofonistu Emila Parisiena a klavíristu Johna Taylora. Otvárací koncert
tretieho dňa Bratislavských jazzových dní bol par excelance!
Ani nasledujúce hudobné zoskupenie sa nedalo zahanbiť. Nie lepšie, ale určite opäť iné, talianske kvarteto huslistu Luca Ciarla prinieslo na pódium bratislavskej Incheby zmes skladieb, ovplyvnených juhoeurópskou hudobnou kultúrou. Všestranný muzikant Luca Ciarlo si s husľami spieval, pískal, virtuózne improvizoval a že si poradí aj s modernou technikou, dokázal v skladbe, kde si postupne navrstvil toľko
hlasov, koľko looper utiahol. Vynikajúco mu sekundoval dravý akordeonista Vince Abbracciante, nový výrazný zjav na poli jazzového akordeónu. Spoľahlivá rytmika už len funkčne dotvárala mediteránsky rytmický kolorit.
Americká speváčka žijúca už roky vo Francúzsku Marla Glen bola pre mňa úplnou neznámou. No stačilo jej len otvoriť ústa. Taký autentický jednooktávový chraplák mal snáď len nebohý Joe Cocker! Sprievodná kapela v obsadení
klávesy, gitara, basgitara, bicie, dve vokalistky a saxofonistka, hrala slušne, v čom pomáhala aj samotná Marla Glen. Raz ako zručná pekusioniska, raz ako hráčka na gitaru. Pravdupovediac, bol to príjemný bluesovo soulový hudobný zážitok, ktorý potešil publikum skôr pop jazzové, ale neurazil ani pravoverných jazzmanov. Dobre sa to od toho B.B. Kinga naučila!
Poslednými účinkujúcimi boli legendárni Fourplay. Štvorica špičkových štúdiových hudobníkov, ktorí doteraz sprevádzali snáď všetky spevácke a inštrumentálne americké hviezdy, sa predstavila v najlepšom svetle. Kompozície síce pripomínali obľúbený zvuk Pat Metheny Group, ale to je skôr pocta. Veď čo je to, len tak si vsunúť ako improvizačnú plochu známe So What Milesa Davisa, perfektne sa v nej vyhrať a to len tak mimochodom. Nathan East okrem tvrdenia basu
(akého dobrého), stihol aj spievať (tiež dobre), Harvey Mason, ktorého groovy desaťročia pozná celý svet, nezostal nič dlžný svojej povesti dokonalého rytmického stroja s dušou a Bob James, čo už, ten všetko vie. S neľahkou úlohou nastupcu gitaristov Lee Ritenoura a Larryho Carltona sa celkom dobre vyrovnal štúdiový veterán Chuck
Loeb. Zo svojho Stratocastra značky Sadowski, ktorý prehnal cez dva Fendre Twin reverby, vytiahol príjemný moderný čistý zvuk a preháňal sa po hmatníku ostošesť. Výborný koncert!
