Skutočným sviatkom súčasného jazzu bolo brnenské vystúpenie jednej z najvýznamnejších postáv jazzového klavíra Herbie Hancocka! Legendy, ktorej hviezdna kariéra začala v polovici 60-tych rokov počas pôsobenia v druhom kvintete Milesa Davisa, v období najväčšej slávy akustického straight-ahead jazzu. Miles Davis ho do svojej kapely angažoval pre osobitý štýl, ktorý bol originálnym nasledovaním majstrov bebopu Bud Powella a Theloniousa Monka, obohatený lyrizmom harmonicko-modálneho konceptu Billa Evansa (Zrelosť svojho akustického štýlu dosiahol na albume Maiden voyage, Blue Note, 1965). Avšak hudobná multižánrovosť vlastná naturelu Herbie Hancocka ho viedla cestou spájania jazzu s čiernou pop music. Už na jeho prvom sólovom albume Takin´n off (Blue Note, 1962) vychádza signifikantný hit Watermelone man s funky klavírnou figúrou a soulovou melódiou, ešte však v hardbopovom šate. Slávnou sa stala otextovaná verzia (1963), ktorú zviditeľnil afro-kubánsky latino perkusista Mongo Santamaria (táto verzia Watermelone mana bola v roku 1998 uvedená do Grammy Hall of Fame). V 70-tych rokoch prichádza ďalšie mimoriadne úspešné obdobie s albumom a rovnomennou kapelou Headhunters (Legacy/Columbia,1973). Mega hit Chameleon Hancockovi zaručil obrovský komerčný úspech, zároveň znamenal revolučnú zmenu v zvukovosti jazzu – prináša syntezátory a novátorské zvukové efekty (napr. hlasom ovládaný Vocoder firmy Sennheiser,…) Zemitý elektrický jazz-funk so statickým basovým groovom, polyrytmickými figúrami a gradujúcimi zvukovými vrstvami bol synonymom najmodernejšieho trendu tej doby.

V roku 1983 Hancock prichádza s ďalším prevratným albumom po spolupráci s rockovým producentom Bill Laswellom – Future Shock (Columbia), ktorý je počiatkom elektronickej tanečnej hudby. Vo futuristicky modernej fúzii hiphopu a techna, skladbe Rockit bol prvý krát použitý scratch efekt (rytmizovaný zvuk proti pohybu ihly po platni). Zároveň však zostal verný aj akustickému jazzu a jeho mimoriadne plodná kariéra je popretkávaná spoluprácami ďaleko presahujúcimi hranice jazzu, rocku a popu.

Vo vypredanej brnenskej hale Vodova sa predstavil tento 74-ročný, 14 oceneniami Grammy ovenčený jazzový inovátor s naozaj exkluzívnou zostavou. Tá Hancockovi dovoľuje posúvať hranice zvukovosti na neustále vyššiu úroveň. Sprevádzal ho absolútne nekonvečný a originálny gitarista a spevák Lionel Loueke, pochádzajúci z afrického Beninu, ktorý je medzinárodne cenený za jeho novátorský spôsob spájania africkej melodiky a rytmizácie s jazzovou harmóniou. Na basgitare hral jeden z najžiadanejších sprievodných hráčov James Genus, preslávený spoluprácou s Michelom Camilom, Chickom Coreom či Branfordom Marsalisom. A absolútna špička na bicie nástroje - Vinnie Colaiuta, slávny bubeník Franka Zappu, Stinga, Jeffa Becka, ...

Za úvodných tónov skladby Actual proof (album Thrust, 1974) na pódium postupne prichádzali Colaiuta, Genus i Loueke. Rozohrali energický funky podklad pre ich lídra. Zvuk v hale Vodova bol spočiatku odstrašujúco nekonkrétny (pre tých, čo sme zvyknutí na komornejšie jazzové koncerty), no po príchode Hancocka sa aj vďaka zvukárom stal viac než akceptovateľným. Prečo bol Hancockov elektrický jazz-funk kedysi tak populárny, sme mali možnosť počuť hneď od prvých tónov koncertu. Energia chrliaca z kapely, práca s rytmom a najmä neustále svieža zvukovosť, ktorú vnášali do hry Hancock a Loueke, ale aj fantastická rytmika Genus a Colaiuta, robili z neho absolútne svieži a aktuálny žáner.

V dlhšom úvodnom príhovore si Hancock získal publikum nielen svojou hudbou ale aj humorom a spontánnosťou. Nasledujúci megahit Watermalone man uviedol slovami: „Túto skladbu hrám už 52 rokov, ale zakaždým inak. A v tom spočíva krása jazzu.“

Najnovší aranžmán získal svoju atraktívnosť aj vďaka sviežej gitare Lionela Louekeho. V intre skladby sa Hancock pohral s nasamplovanými vokálmi, rôznymi kozmickými zvukmi, do čoho nastúpil úžasne posadený funky groove s wah gitarou. Hancock sa objavil na pódiu s preňho typickým syntezátorom Roland AX-7 Keytar preveseným cez plecia. Jeho sólam fantasticky sekundoval James Genus i geniálny Loueke s kvákavým funky zvukom envelope filtra a oktávera (pridaná horná oktáva). Louekeho sóla znejú absolútne nekonvenčne a originálne. Pokiaľ skladba Watermalone man patrí k základnému repertoáru jazzových štandardov, tak teraz nám sám autor predviedol ako moderne a sviežo sa dá takýto „evergreen“ zahrať.

Ďalej sa Loueke predstavil v sólovej skladbe. Predviedol prácu s vokálom a harmonizérom (niečo podobné poznáme z vystúpení Richarda Bonu), gitarový sprievod zahusťoval polyrytmami, slapom, flažoletmi, ohýbal pitch shifterom i „špinil“ futuristickým zvukom ring modulátora. Pridal aj svoj povestný spev (africká melodika) zároveň kombinovaný s perkusívnym zvukom úst. Inak sa ani jeho vystúpenie nedá popísať, ako fenomenálne muzikálny spev mimozemšťana! Jeho sólo prešlo do krásnych náladových zvukových plôch celej kapely, ktoré dopĺňal Loueke opäť svojim vokálom. Z postupne narastajúcej gradácie kapely a Hancockovho sóla sa vynorila téma Cantaloupe Island. Skladbu však kapela ďalej rozvíjala, nasledovali skvelé sóla Louekeho i Colaiutu. Hancock svojim geniálnym klavírnym sólom dotiahol energiu kapely do bodu, kde som sa sám seba pýtal: ako sa teraz vrátia do témy? Odpoveď bola jednoduchá; geniálnym spôsobom hodným Herbieho Hancocka a jeho spoluhráčov. Táto viac ako polhodinová ukážka improvizačnej geniality všetkých členov kapely bola ďalšou lekciou, do akých neuveriteľných sfér možno posunúť jednoduchú, 16-taktovú tému s troma akordmi.

Po standing ovation prišli dva prídavky. Slávna skladba Rockit zo spomínaného albumu Future Shock. Progresívny techno rytmus a moderné spracovanie s rockovou gitarou Louekeho zneli ako hudba z budúcnosti, nie ako skladba stará 30 rokov. Záverečným ďalším funky mega hitom Chameleon sa Herbie Hancock s nadšeným brnenským publikom rozlúčil.

Treba s obdivom skonštatovať, že Herbie Hancock aj napriek svojmu veku stále dokáže posúvať zvukovosť jazzu do nových oblastí! Aj vďaka gitaristovi Lionelovi Louekemu, ktorý definuje zvuk jazzovej gitary 21. storočia. A je aj dôkazom toho, aká obrovská a svieža studnica inšpirácie neustále prichádza z Afriky, pôvodnej a skutočnej kolísky jazzu.