Tak toto bolo naozaj niečo!
Zázračný (prevažne) jazzový festival! Trval tri dni a v prvých okamihoch sme sa cítili tak prekvapení, ako azda mohla byť len Alenka po prieniku do ríše divov. My, rozmaznanci bratislavskí, niektorí z nás priami účastníci neprekonateľného varšavského Jazz Jamboree v osemdesiatom treťom, sme sa po tri dni nevedeli dosýtiť atmosféry.
Bolo to tak výnimočne fajn, že sa to ani veriť nechce. Ako vždy všetko dobré, aj toto je postavené na jedinom človeku. Entuziastovi, ktorý na svojom veľkom statku, na samote neďaleko Diersbachu, v upokojujúco krásnej, intenzívne zelenej, voňavej, upratanej a sexy zvlnenej krajine bučiacej čítankovo harmonickou symbiózou prírody a človeka, ktorý ju obrába a živí sa jej plodmi, nejakých 20 km od Passau, kde sa zlieva alpský Inn s Dunajom, každoročne usporadúva báječný hudobno - jazzovo - spoločenský festival.
Tento entuziasta sa volá Paul Zauner a tohto mája organizoval svoj festival už 22. krát (!). Za nejakých 62 tisíc Euro rozpočtu vystúpilo v obrovskej stodole 16 kapiel z celého sveta s viac ako 100 muzikantami pred možno nejakými 400-500 divákmi. Pomáha mu rodina, susedia zo statkov roztrúsených po okolí, priatelia. Nik zo sympatických organizátorov, počínajúc navigátormi áut na parkovisko, ktorým je čerstvo pokosená lúka s nádhernou vyhliadkou, cez nenápadných zvukárov, až po samotného Paula, nie je nervózny ani sa netvári dôležito. Naopak, festival si vyslovene užívajú.
V sobotu (2. deň festivalu) sa niekoľko hodín vysiela priamy prenos na rakúskom Ö1 a nemeckom WDR3. Napriek tomu nijaký čierno-odetý ochrankár nebráni divákom vstúpiť do koncertnej stodoly s pohárom piva, či vína alebo so psom. Hlavný duch celej akcie - Paul Zauner, mohutný vysmiaty ružovolíci rakúsky statkár, uvádza jednotlivé koncerty, počúva ich, chodí medzi ľuďmi, s ktorými sa objíma alebo si minimálne podáva ruku. Jeho entuziazmus a nákazlivá radostnosť nemá kraja. Svojou priazňou obdarí aj nás - jediných troch Slovákov. Muzikantov si ako trofeje vodí v objatí do bývalého chlieva, kde ich ponúka neodolateľne dobrým vínom. V prestávkach medzi koncertmi chodíme s pohármi tohto výborného vína za stodolu do voňavej trávy a počúvame koncert rozkokošených miestnych vtákov a cvrčkov, alebo si dáme niečo z vynikajúcej domácej kuchyne, o ktorú sa s láskou a tímom kamarátov starala Paulova mama.
Menu bolo parádne - opečená ryba, bio kuriatko či bio bravčovinka, rôzne zeleninky, mäská a ďalšie dobroty od horúceho švajčiarskeho syra Raclette až po skvelé domáce zákusky, bio pivo a vynikajúco vybrané vína. A to všetko za ceny, ktoré svojou priaznivosťou zahanbia slovenských stánkarov ľavou zadnou. A nebolo treba čakať v rade. Usadiť sa dalo kdekoľvek, či už na dvore statku, alebo v obrovskom bývalom chlieve, ktorý je prízemím hlavnej budovy, všade bolo príjemne. Rozdivočené deti pirátili po statku, bol pre ne pripravený program vedený zaujímavými lektormi, mali vyhradené priestory, zaujímavé dielne, z ktorých produkty potom predávali divákom. A tí ich radostne kupovali.
Za stodolou na čerstvo vykosených Paulových lúkach sa nielen parkovalo, ale aj kempovalo. Návštevníci boli najmä z neďalekého Nemecka a blízkeho okolia. Po prvom dni sme sa prakticky všetci poznali. Charakter divákov bol však iný ako u nás. Prekvapila ma absolútna dominancia strednej a staršej generácie, ľudia to však boli veľmi zaujímaví, alternatívni, kultivovaní a dobre vyzerajúci, najmä dámy v strednom veku boli prekvapivo príťažlivé.
Čo sa týka účinkujúcich, za predvedenú zostavu by sa rozhodne nemusel hanbiť žiaden slušný festival, aj keď iskrivých papierových hviezd bolo minimum. Kapely a účinkujúci však boli vyberaní s veľkým citom a znalosťou ich kvalít. Ukázalo sa to ako ďalšia veľká prednosť statkára a muzikanta Zaunera, ktorý predtým, než začne orať svoje polia, zabehne si zahrať do New Yorkských klubov. A tých, ktorí sa mu tam páčia, dotiahne na svoj festival. Alebo je to trochu aj takto: charizmatický Paul so svojou stodolou je tým pravým medom, na ktorý požívačné mušky jazzmanské vždy nadšene sadnú.