Tretí deň jubilejného 40. ročníka jazzového festivalu Bratislavské jazzové dni sa niesol v znamení vynikajúcich interpretov a mimoriadne vysokej umeleckej úrovne. Určite znesie prívlastok „výnimočný“.  Aj preto, že na hlavnom pódiu vystúpilo netradične päť kapiel.

AsGuests

Otvárací koncert sobotného večera patril dvom jazzmanom pochádzajúcim zo Slovenska, pre ktorých však bola domáca scéna priúzka natoľko, že sa za niekoľko rokov pôsobenia v Holandsku úspešne etablovali na európskej jazzovej scéne. Vibrafonista Miro Herák a klavirista Michal Vaňouček prišli na festival s ich projektom AsGuests Quartet s dánskym kontrabasistom Clausom Kaarsgaardom a Petrom Solárikom na bicie. Ich špeciálneho hosťa, poľskú speváčku Anku Koziel však z dôvodu straty hlasu nahradil španielsky flautista Rodrigo Pajero. Kompozície formácie AsGuests sú postavené na silných melódiách s vplyvom slovenského folklóru, balkánskych nepravidelných rytmických štruktúrach, neustálych zmenách tempa a metra, ale i na bohatej  harmonizácii či repetitívnych prvkoch minimalizmu. V skladbách ako Hore háj, dolu háj, Dzindzik, Burčák či Sunset Boulevard predviedli bravúrne inštrumentálne a improvizačné výkony a vysoko sofistikovanú ukážku súčasnej prekomponovanej hudby. Ako krásne mohla hudba formácie AsGuests znieť so spevom snáď budeme mať možnosť počuť pri niektorých ich nasledujúcich vystúpeniach. Famózny úvod festivalového večera!

Lia Pale

Skutočnou hudobnou lahôdkou bolo aj vystúpenie talentovanej rakúskej speváčky, klaviristky a flautisty.  Lia Pale, ktorá vnáša do jazzu prvky klasickej hudby, minimalizmu a popu získala medzi kritikmi i poslucháčmi mimoriadne pozitívne ohlasy po vydaní jej albumu Gone too far (2013), ktorý je poctou rakúskemu romantickémi skladateľovi Franzovi Schubertovi (1797-1828). V centre pozornosti Schubertovej tvorby stála pieseň, ktorú pozdvihol na dovtedy nevídanú umeleckú úroveň aj vďaka jeho záľube a inšpirácii v nemeckej poézii (Goethe, Schiller...). Lia Pale predstavila Schubertove piesne z jeho cyklu Zimná cesta/Winterreise (D 911) na texty Wilhelma Mϋllera, ktoré preložila do angličtiny. O aranžmány jej projektu sa postaral Mathias Rϋegg (klavír), ktorý tri desaťročia viedol slávny rakúsky bigband Vienna Art Orchestra. Teraz je však kapelníkom sprievodnej kapely Lia Pale, ktorú dotvárali Fabian Rucker (saxofóny, flauta), Hannes Strasser (kontrabas) a hráčka na perkusie Ingrid Oberkanins. Jazzové piesne v krásne prearanžovanom, mierne kabaretnom šate boli silným umeleckým zážitkom, ktorý dokazuje, akú bohatú inšpiráciu môže jazz neustále nachádzať v klasickej hudbe.

Joe Locke

Kapela uznávaného vibrafonistu Joe Lockeho (USA) priniesla na pódium pravý a nefalšovaný americký akustický  jazz. Jeho strhujúce vystúpenie možno prirovnať k minuloročnej smršti, ktorú predviedol so svojou kapelou saxofonista Joshua Redman. Lockeho živelnú hru sprevádzala černošská zostava v zložení Danny Grissett – klavír, Daryll Hall –  kontrabas a Ernesto Simpson – bicie. Po inštrumentálnom vstupe privítal Locke na pódiu excelentného speváka Kenny Washingtona. Rodák z New Orleans sa svojou virtuóznou technikou scatu i naturálnym soulovým cítením uviedol v štandarde Old Devil Moon. Vo funky-groovovom spracovaní soulovej piesne Ain ́t no Sunshine (Bill Withers) sa s dych vyrážajúcou improvizačnou a technickou zručnosťou predstavila celá kapela. Klavirista Danny Grissett, ktorého eleganciu a krásu hry prirovnal Joe Locke k velikánom post bopového klavíra ako Hank Jones, Kenny Baron, či Mulgrew Miller predviedol v tejto harmonicky jednoduchej skladbe obdivuhodne sviežu reharmonizačnú invenciu. Kenny Washington i Danny Grissett tvorili spolu s Joe Lockem mimoriadne silnú trojku kapely, ktorá sa postarala o neopakovateľný zážitok – standing ovation bol zaň spontánnyn poďakovaním nadšeného publika.

The John Scofield Trio

Headliner večera v zostave troch legiend svetovej jazzovej scény! Trio gitaristu Johna Scofielda, ktorého excelentné bratislavské vystúpenie spred dvoch rokov máme ešte stále v čerstvej pamäti. A opäť sme boli poctení skvelou ukážkou najvyššej svetovej jazzovej ligy. John Scofield (gitara), Steve Swallow (basgitara) a Bill Stewart (bicie) priniesli na pódium presne to, čo sa od nich očakávalo. Absolútne dokonalú súhru jazzového tria jedného z najuznávanejších svetových jazzových gitaristov, koncert plný energie, spoločnej komunikačnej alchýmie a nepretržitých improvizácii. Známe skladby Scofieldovo repertoáru ako Trio blues, nádherne hlboká Lawns (Carla Blay), funky Green Tea, priezračná balada What ́s new, ktorej sa sólom zaskvel Steve Swallow  doplnila skutočne vydarená, harmonicky aj melodicky svieža Scofieldova novinka Museum. Záver koncertu patril jednoduchému až do tranzu gradujúcemu groovu Twang, v ktorom kapela Johna Scofielda, povestného svojim zemitým bluesovým feelingom  a  virtuozitou spojenou s disonantným saxofónovým frázovaním s jemne skresleným „dirty“ gitarovým tónom, úplne učarovala publiku svojou naozaj majstrovskou spontánnosťou. Veľká škoda, že neúprosný časový harmonogram festivalu nedovolil Scofieldovi odvďačiť sa nadšenému publiku aspoň jedným prídavkom.

Bellita y Jazztumbatá

Energickým vyvrcholením sobotného večera bolo vystúpenie kubánskej kapely Bellita y Jazztumbatá. Svoj koncert otvorili inštrumentálnou skladbou, v ktorej predviedli moderné afrokubánske fusion – zmes jazzu, funku, kubánskej a brazílskej hudby. Líderka kapely Bellita (vlastným menom Lillia Expósito) sa ukázala ako vynikajúca klaviristka a speváčka s ohromujúcou technikou scatu a zároveň ako vitálna showmanka, ktorej patrilo celé pódium. Zo záplavy kubánskych rytmov, ktoré sa valili z rytmickej sekcie bubeníka Eduarda Hernandeza ako aj legendárneho kubánskeho hráča na basgitaru a zároveň perkusie El Pulpa bolo cítiť úžasnú istotu a sviežosť. Obdivuhodnú charizmu a muzikalitu kapely podporoval aj hráč na saxofón, klarinet a flautu Juan Larringa.

Po naozaj razantnom úvode pozvala Bellita na pódium svoju dcéru, speváčku a hráčku na flautu – Glendu, ktorá žije a účinkuje striedavo na Kube i na Slovenku, preto sa publiku prihovárala v slovenčine. Po jej príchode sa zvuk kapely upokojil, do popredia prenikal Glendin spev, ale najmä účelne a efektne prepracované aranžmány skladieb z ich spoločného albumu Lagrimas Negras (2012). Virtuózne inštrumentálne výkony a prirodzené rytmické cítenie všetkých členov formácie boli naozaj obdivuhodné. Až neuveriteľne pôsobila hra basgitaristu El Pulpa, ktorý ľavou ovládal basové party a zároveň pravou rukou a nohami obsluhoval svoju sadu perkusii. Ku krásnym momentom patril aj improvizovaný vokálny duet Bellity a Glendy, alebo zvukovo nádherne farebné spracovanie témy skladby Bellita ́s Pilón, ktorá zaznela v unisone hlasu, flauty a saxofónu. Jazztumbatá gradovala svoje vystúpenie kubánskymi tanečnými rytmami i sviežou pohybovou choreografiou. V závere programu sa kapela viac menej úspešne pokúsila roztancovať publikum a aj napriek pokročilému nočnému času odovzdala vďačným divákom obrovskú dávku spontánnej pozitívnej energie.

Skvelá bodka za skutočne pestrým, sviatočným jazzovým večerom. Môžeme smelo skonštatovať, že sobotný program bol dramaturgicky mimoriadne vydarený a hudobne neobyčajne kvalitný, tak ako si to jubilejný 40. ročník Bratislavských jazzových dní naozaj zaslúžil.