Už viackrát som si povedal, že nebudem do jazzákov rýpať. Je načim sa zmieriť s faktom, že už celé roky nie sú tou elektrizujúcou prehliadkou toho najprogresívnejšieho a najinšpiratívnejšieho, čo v ďalekom aj blízkom svete v tejto oblasti vzniká. No majú svojich verných divákov, držia si vysokú latku svojho spoločenského významu a je viac než dobré, že tu sú. No nedá sa zostať celkom ticho. Vädnúci charakter bratislavských jazzákov posledných rokov nie je len odrazom prehlbujúcej sa tvorivej krízy v jazzovom svete. Odráža sa v ňom aj fakt, že jazzáky sa stali viac biznisom ako kultúrnym prínosom. Pozvané kapely našťastie stále vedia jazz hrať, no primnohé predvádzajú len málo hodnotnú produkciu. Občasná hviezda je prevažne béčková, „ten, kto s niekým slávnym hral“, často má svoj zenit za sebou alebo je na dne svojej tvorivej sínusoidy. No a dramaturgickým pravidlom sú zombie hviezdy pre pamätníkov na nedeľu večer. Áno, zmieril som sa. Začal som dokonca jazzáky vynechávať. Problémom však zostala nádej. Nádej, že nadchádzajúce jazzáky snáď predsa len pripomenú staré časy. Veď v takom Montreaux sú stále skvelé, tak prečo nie aj u nás?

Aký bol teda tohtoročný jubilejný 40. jazzový piatok?

Zahájila ho Maringotka - kapela placho pôsobiacich mladých víťazov súťaže Pódium mladých talentov Nadácie SPP 2013. Hrajú v zostave Pali Matej – husle, Róbert Schranz - gitara, mandolína, fufka, Juraj Havlík - gitara, Juliána Dubovská – basgitara. Prezentujú sa ako kapela, ktorá hrá gypsy jazz. Ich repertoárom sú autorské skladby Djanga Reinhardta a jazzové štandardy interpretované v štýle gypsy jazzu/swingu. Majú v tomto duchu aj zopár vlastných skladieb. Akustická kapela a jej mládežnícki členovia pôsobili vskutku príjemne a milo. Hrali pekne a mali príjemne decentný akustický zvuk. Potešil by som sa im na akomkoľvek klubovom večierku, pekne by zvládli aj Hríbovú Lampu. Avšak na hlavnom pódiu najväčšieho slovenského jazzového festivalu horko ťažko spĺňali úlohu predkapely. Ich Django sa do veľkej sály prakticky nedostavil. Je rozdiel medzi objavnou interpretáciou klasických majsterštikov či zachytením ich espritu (napríklad ako Bratislava Hot Serenaders) a iba akousi snahou priblížiť sa k svojím vzorom. Nie je to v jazze nič neobvyklé, napríklad o saxafonistoch, či kapelách, ktoré si za svoju kariéru zvolili napodobovanie Johna Coltraina, by bolo možné spísať celé state. Maringotku z tohto hľadiska čaká ešte dosť práce, preto by som im rád odporučil koncentrovať sa na budovanie svojej vlastnej hudby a muzikantského výrazu. V kontexte faktu, že bravúrne AMC Trio s hosťujúcim americkým gitaristom Markom Whitfieldom hralo na B pódiu, vyznelo zaradenie Maringotky na hlavné pódium prinajmenšom nevyvážene.

Druhým aktérom piatkového večera na hlavnom pódiu bola maďarská kapela Djabe s hosťujúcim islandským perkusionistom a bubeníkom Gulli Briemom. Kapela sa pýši spoluprácou s ex-Genesis gitaristom Steveom Hackettom a sedemnástimi albumami. Bohužiaľ, zbaviť sa neveselého pocitu, že títo skvelí muzikanti už dávno prišli o svoje umelecké ambície a zmenili svoju kapelu na zárobkovú firmu, bolo ťažké. Ich predajným produktom je akademický smooth jazz založený na obstarožných modeloch fussion music sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Produkcia pôsobila do veľkej miery ako profesionálny kalkul a dosť silno mi chýbal úprimný tvorivý náboj. Za marketing je možné považovať aj hosťovanie skvele vyzerajúceho Gulli Briema. Hral s Madonou, Björk, Gus Gus, Miami Sound Machine, spoluzakladal smooth jazzové Mezzoforte, ktorému sa Djabe podobá. Briem svojím výzorom manekína na štýl Davida Bowieho ostro kontrastoval s tatkovským výzorom ostatných chlapov v kapele. Taktiež implementácia maďarského folklóru a prvkov world music (indonézske hŕkalkové perkusie, na ktorých si s Djabe zahral aj Peter Lipa) pôsobili dosť samoúčelne. Odhliadnuc od týchto faktov, kapela skvelo šliapala a všetci hráči predvádzali kvalitné profesionálne výkony. Dobre vyzneli bubenícko-prekusionistické duá Briema a bubeníka Szilárda Banaia. Briem tiež predviedol aj sólo na svojom obľúbenom elektronickom hang drume.

Tretím aktérom piatkového večera bol pôvodom juhoafrický trubkár a spevák Hugh Masekela s kapelou. S obdivuhodnou prirodzenosťou ukázal veľkú charizmu, dojímavú úprimnosť, otvorené srdce a schopnosť okamžite uchopiť emócie publika do svojich rúk. Nebol to niekto, kto „s niekým hral“, bol presvedčivo sám sebou. Bol vtipný, zhovorčivý („som Bratislavčan, ktorý sa narodil vo Viedni a pôvodne som sa volal Klaus...“). Hral a spieval so svojou kapelou svoju jedinečnú, široko prístupnú hudbu bez štipky kalkulu. Masekela je starý ostrieľaný muzikantský bard, nemá zmysel replikovať tu jeho nesmierne bohatý a úspešný muzikantský život, záujemcovia si ho iste ľahko vygooglia. Preto len námatkovo spomeniem zopár kľúčových bodov: jeho mentormi boli Louis Amstrong a Dizzy Gillespie. Vraví sa, že s ich pomocou si etabloval svoj vlastný štýl a výraz. Koncom 60. rokov sa jeho singel Grazing in the Grass sa stal Number One v americkej hitparáde a z Hugha sa stala popová hviezda. Na kultovom festivale v Monterey vystupoval vedľa Jimiho Hendrixa, Janis Joplin, či Otisa Reddinga. Odvtedy je muzikatskou stálicou, vydáva pravidelne albumy a koncertuje vo vypredaných sálach. Vrcholom jeho bratislavského vystúpenia bola známa Stimela (Coal Train), silný sociálny song o živote ľudí strednej a južnej Afriky. Mimochodom, minulý rok ju hral v Turecku na jazzovom festivale a v jeho kapele okrem iných vtedy hrali Herbie Hancock, Marcus Miller a Pedrito Martinez. Veľmi pekný koncert, dojímavý veľkou dávkou človečiny, výborná kapela v pozadí, vkusne a k veci zaranžované skladby, žiadna samoúčelná inštrumentálna exhibícia, všetko vo vzájomnom súlade.

Posledným účinkujúcim bol The Robert Cray Band. V podstate môžem recenziu uzavrieť dvomi slovami: Fantastický koncert! Bluesový spevák a úžasný gitarista Robert Cray, držiteľ piatich Grammy, ktorý je so svojim posledným albumom z tohto leta na prvom mieste bluesového rebríčka v USA, nás zaplavil totálnou dávkou bluesovo funkovej energie. Niečím mi pripomínal Raya Charlesa a svojím pretlakom energie aj Macea Parkera. Podobne ako Maceo saxofón aj Cray menil v špičkách svoju gitaru na fascinujúcu funkovú rytmiku. No energia mala iný jedinečný charakter. Na rozdiel od zhovorčivého Masekelu s nami Cray priveľmi nekomunikoval, len medzi výmenami gitár sucho, ticho a krátko uvádzal svoje skladby. A potom ich na nás, v základnom postoji, prehnutý dopredu ako luk, pálil. Wow! A tá šialená naturálna funkujúca rytmická presnosť! Fascinujúce! Crayovi v kapele sekundovali výborný Dover Weinberg – klávesy (skvelý Hammond), Richard Cousin – basgitara, Les Falconer – bicie nástroje. Mám pocit, že sme videli muža, ktorý je skutočným dedičom a nositeľom základnej bluesovej esencie vo svojom hlase a duši. Pán bluesových prsteňov. To je dar z nebies. Pre toto na jazzáky stále chodím!