Klaviristu Brada Mehldaua, ktorý 6.marca otváral jazzový festival JazzFestBrno 2014, nie je potrebné zvlášť predstavovať. Tento 43-ročný americký klavirista a skladateľ už „pár“ rokov patrí k ikonám súčasného svetového jazzu - ku ktorým sa snaží hudobne priblížiť nespočetné množstvo hudobníkov.

V takmer vypredanom Janáčkovom divadle v Brne sa nám Brad Mehldau tentokrát predstavil so svojim triom, kde mu už tradične sekundovali kontrabasista Larry Grenadier a bubeník Jeff Ballard. Je známe, že Brad Mehldau patrí k jedným z mála hudobníkov, ktorí dokážu veľmi príťažlivo spracovať akúkoľvek skladbu a posunúť ju interpretačne a harmonicky do úplne inej roviny. Spomeniem napríklad vydarené cover verzie moderných skladieb ako Smells Like Teen Spirit alebo Bittersweet Symphony od britskej kapely The Verve, ktoré určite zaujmú nielen jazzové publikum. Tentokrát tomu nebolo inak a vo štvrtkovom playliste prevládali práve jazzové štandardy a cover verzie pop-rockových hitov.

Koncert sa niesol vo veľmi intímnom duchu. Brad Mehldau počas celého vystúpenia neprehovoril, (bolo dokonca striktne zakázané fotiť aj pre akreditovaných novinárov), prvýkrát až po šiestej skladbe Where Do You Start z rovnomenného albumu, kde vlastne len predstavil svojich spoluhráčov a poďakoval publiku. Tento fakt však vôbec nepôsobil negatívne, ale len logicky dotváral atmosféru tohto výnimočného večera. Celé vystúpenie bolo veľmi kompaktné. Trio počas koncertu pôsobilo veľmi uvoľnene a hralo s neuveriteľným nadhľadom. Už po prvých tónoch dokázalo vtiahnuť všetkých do veľmi citlivej a intímnej hry plnej neopakujúcich sa myšlienok, fráz a farieb, kde umelci predviedli dokonalú súhru a cit pre aranžmán.

V skladbe Untitled, v ktorej sa kapela naplno rozbehla, sme si mohli po prvý raz vychutnať aj sóla Bradových spoluhráčov. V skladbe z autorskej dielne Brada Mehldaua Seymour Read The Constitution zaznelo veľkolepé sólo v podaní kontrabasistu Larryho Grenadiera, ktorý počas celého vystúpenia predvádzal ako citlivo pristupuje k svojej úlohe v triu. Veľmi jemné a lyrické hranie z jeho strany umožnilo práve Jeffovi Ballardovi viesť sofistikované a farebne bohaté rytmické linky, ktoré mali len pramálo spoločné s klasickým ortodoxným synkopovým hraním. Navonok voľné spontánne hranie tria dotváralo charakteristický plný sound a ani v jednom momente nepôsobilo staticky a nudne. V tomto duchu sa niesli všetky skladby, či už išlo o jazzové štandardy, covery alebo o vlastné kompozície. Keby jednotlivé skladby neprerušoval aplauz nadšeného publika, pôsobilo by toto vystúpenie ako jednoliata skladba, prepracovaný celok bez jediného slabého miesta.

Popri evergreenoch ako No Moon At All, Almost Like Being In Love, zazneli aj úpravy modernejších pesničiek. Veľmi vydarený bol cover skladby And I love Her od Beatles, kde Brad Mehldau naplno predviedol svoju typickú hru – napríklad v závere hlavnú melodickú linku začal presúvať do hlbších polôh, pravá ruka začala doprevádzať ľavú a nakoniec celú tému zopakoval v oktávach s polyfonickým doprovodom, čo v danom kontexte znelo veľmi zaujímavo a publikum to primerane ocenilo.

Interpretácia skladieb sa niesla v pre Mehldaua typickom lyrickom duchu. Žiadne inštrumentálne eskapády sa nekonali, ale zato vysoko sofistikovaná, miestami vtipná, famózna hra s náladou a atmosférou. Tým ani zďaleka nenaznačujem, že sme sa nedočkali virtuóznej hry. Tá však bola len jedným z prostriedkov bohatého hudobného arzenálu tohto umelca a len dotvárala prepracovanú interpretáciu. Tento štýl hrania pôsobiaci veľmi neviazane a uvoľnene je zrejme tou mágiou, ktorú na Bradovi Mehldauovi a jeho triu oceňujú kritici aj jeho fanúšikovia. Myslím si, že aj pre tento prístup k improvizácii a harmonizácii skladieb je práve Brad Mehldau priamo porovnávaný s velikánom jazzového klavíra Billom Evansom.

Absolútnym vrcholom večera bola pre mňa skladba Where Do You Start, ktorá končila nádherným klavírnym outrom v sólovom podaní Brada Mehldaua, ktorý v tomto vstupe predviedol, prečo právom patrí medzi ikony súčasného jazzu. Tu by som spomenul dve mená: Bill Evans, a zo žijúcich umelcov Fred Hersch (Bradov učiteľ), ktorí sa najviac štýlovo približujú k Mehldavovej hre, kde si svoje miesto nájde aj vážna hudba. V samotnom závere zaznel aj známy a efektný cover skladby Knives Out od kapely Radiohead z albumu Amnesiac (jeden z troch prídavkov) a nasledovalo zaslúžené standing ovation.

Neostáva nič iné len poďakovať organizátorom festivalu JazzFestBrno, že sa im podarilo zaranžovať toto vystúpenie, nepochybne patriace k vrcholom tohtoročného jazzového diania v Čechách.