Je to zvláštny pocit navštíviť koncert legendy. Bezpochyby bolo obrovským zážitkom na nedávnych „jazzákoch“ sledovať Chris Pottera či Joshua Redmana, no predsa len meno Ron Carter (narodený 1937!) vyvoláva iný druh spomienok. V prvom rade býva tento kontrabasový velikán spájaný s Milesom Davisom a jeho fantastickým (podľa mnohých dodnes neprekonaným) druhým kvintetom. Neznámy kontrabasista nastúpil k legendárnemu trubkárovi ako dvadsaťpäťročný a spolu s Tony Williamsom (ten mal dokonca len sedemnásť!) tvorili až do roku 1968 rytmickú sekciu snov. O ďalšej Carterovej kariére máme skôr útržkovité znalosti, no jeho meno sa počas polstoročia objavilo vraj na dvoch tisíckach albumov! Ešte počas davisovskej éry sa objavoval na nahrávkach kolegov Waynea Shortera a Herbieho Hancocka (legendárny Maiden Voyage), na sérii albumov Milt Jacksona, Paul Desmonda, Hubert Lawsa, Horace Silvera, McCoy Tynera, Antonio Carlos Jobima (pamätná nahrávka Wave), Jim Halla (slávne duo Alone Together), z posledných rokov spomeniem aspoň pozoruhodné trio Bill Frisell, Ron Carter, Paul Motian (Nonesuch 2006) ...

Ako líder už dlhšiu dobu preferuje Carter trio bez bicích nástrojov a jeho vlajkovou loďou sa v tomto smere stalo The Golden Striker Trio. Za klavírom sa v ňom objavovali Mulgrew Miller a Jacky Terasson, v úlohe gitaristov Russell Malone či Kevin Eubanks. Žiaľ náhly odchod len päťdesiatsedemročného Mulgrew Millera (zomrel koncom mája 2013) otriasol ustálenou zostavou a líder sa musel obzrieť po novom klaviristovi. Na plagáte viedenského koncertu figuroval pre mňa neznámy Donald Vega (1974), žiak Kennyho Barona, ktorý sa v posledných rokoch stal objavom losangelských klubov. Vega tiež vydal sériu štúdiových projektov; na poslednom Spiritual Nature (Resonance 2012) jeho pozvanie prijali Lewis Nash či Christian McBride a nikaraguajský klavirista prekvapil aj na viedenskom koncerte.

Carterovo trio tradične zahajuje vystúpenia skladbou Laverne Walk od kontrabasového kolegu Oscara Pettiforda. Lídrov kontrabas už v introdukcii naznačil, že jeho úloha je síce sprievodná, no gitare i klavíru bude rovnocenným partnerom. Carterove sólové výstupy v tradičnom slova zmysle by sme porátali na prstoch jednej ruky, avšak časté rytmicky i melodicky nápadité vyhrávky prezentoval s neuveriteľnou ľahkosťou, podobne ako rozličné druhy kontrabasových techník, vrátane dychvyrážajúcej akordickej hry. Koncert v starom štýle mal nádych noblesy – členovia kapely prišli na pódium v oblekoch s rovnakými kravatami, líder sa pred hraním pred svojimi spoluhráčmi uklonil a skladby uvádzal stroho (dôvodom boli zrejme bolesti hlavy, ktoré spomenul ako aj únava z neustálych presunov počas turné). Pripomienkou „davisovej“ éry bola My Funny Valentine – nádhernú baladu Rodgersa / Harta preslávil síce Chet Baker, no Davisovo kvinteto ňou začiatkom 60. rokov otváralo svoje koncerty (nezabudnuteľný „živák“ My Funny Valentine In Concert). „Carterovci“ si počas tejto balady skutočne dávali načas a vychutnávali si jednotlivé frázy i pauzy. Prekvapivým bolo Vegovo jednohlasé uvedenie témy narušené akordickou kontrabasovou figúrou a neskôr kontrapunktickým walkingom.

Čistota línií jednotlivých hlasov robí z Carterovho tria unikátne zoskupenie s nádychom dnes opomínanej cooljazzovej estetiky. Priezračnosti a linearite polyfónneho vedenia troch rovnocenných nástrojov napomáha aj absencia bicích nástrojov, lídrovo nápadité vedenie basovej linky a nádherne kultivovaná legátová hra Russella Maloneho; majstrovské prestriedavanie arpeggio úsekov s rytmickou akordickou hrou vyniklo v Candle Light, pocte Jimovi Hallovi. Je to naozaj zvláštny pocit navštíviť koncert legendy ...