Melancholické dumky lotyšského gitarového intelektuála Matissa Cudarsa z rovnomenného albumu netaja scofieldovsko – sternovský vplyv, ani severský somnabulizmus (viď obal s námesačným dievčatkom) a ostatné ľahko depresívne inklinácie. Cudars je zdatný hráč aj skladateľ. Jednástka kompozícií z jeho pera má hlavu i pätu, svojráznu invenciu a nenásilne avantgardné ambície. Naplno využíva možnosti jazzového kvarteta s tenor saxofónom, kontrabasom a bicími, keď žiaden keyboard „nemlží“ harmonickými tepychmi a všetko tak ostáva maximálne vzdušné. Dáva to melódiam virtuálny pôdorys, aký si len vie poslucháč ľubovoľne fantazíjne dotvoriť v priestore medzi ich oblúkom a basovou linkou. Cudars využíva farebnosť unison so saxofónom, avšak pri jeho sólach sa nebráni ani rytmizujúcim beglajtom s minimalistickým podielom kilečiek, ktorými umne korení riedku textúru svojej hudby. Tempá sú skôr voľnejšie, nálada nostalgická v intenciách hrabalovského krasosmutnenia (Lan, Cho), aby vzápätí svitlo svetielko na konci tunela (Little By Little) a celé sa to posunulo do azda najskvostnejšieho treku albumu s názvom Our Little Secret s latino rytmom, podmanivou minimalistickou saxíkovou témou a tlmenými gitarovými rozkladmi. Cudars je impresionistický maliar, jeho paleta nie je ponurá, iba taká sfumato tlmená, s prebleskujúcimi lúčmi úsporného optimizmu a muzikantskej hravosti. Pekný album pre posteľových azylantov, ktorí sa utiahli pred jesennými pľušťami pod perinu.