Moravia Music Fest vstúpil v stredu 16. 10. do svojho 6. ročníka. Po piatich rokoch si vybudoval celkom slušnú reputáciu medzi jazzovými podujatiami v Brne a do moravskej metropoly sa mu v minulých ročníkoch podarilo pritiahnuť hudobníkov ako Kurt Elling, Ernie Watts, Maceo Parker či Victor Bailey. Na otváracom koncerte aktuálneho ročníka sa zaskvelo trio prvotriednych jazzmanov a najmä mená Scotta Colleyho (kontrabas) a Brian Blade (bicie) prilákali do stiesnených priestorov Metro Music Baru záujemcov aj spoza opačného brehu Moravy.

Spolupráca renomovaného kontrabasistu s dánskym alt saxofonistom Benjaminom Koppelom sa začala na minuloročnom festivale Valby Summer Jazz v Kodani a keď sa k dvojici pridal Brian Blade, vznikla formácia, ktorej nič nechýba, najmä nie harmonický nástroj. Zdá sa, že takýto formát (rytmika plus jeden dychový nástroj, zväčša saxofón) v posledných rokoch jazzmanom vyslovene vyhovuje ‒ podobné zostavy s úspechom odskúšali napr. Dave Holland či Arild Andersen a ukázalo sa, že sa na ich pôde otvára široký priestor pre indivduálnu kreativitu.

Napriek pomerne nedávnemu vzniku spojenia troch protagonistov večera (samozrejme, Colley a Blade tvoria už roky skvele zohratú dvojicu) fungovala hráčska empatia bez jediného zaškrípania. Koppel je síce technický typ, no je to zároveň severský hudobník s typickou melanchóliou v tóne a so schopnosťou hrať pomenre expresívne. Do zvukového aj náladového konceptu dvoch Američanov zapadol jeho saxofónový prejav vynikajúco a vďaka technicky dokonalej hre arpegií výborne dopĺňal harmonickú funkciu Colleyho kontrabasu. Vznikal tak dokonale čitateľný zvukový obraz, ktorý nikdy netrpel „hluchými“ miestami, ale ani prílišnou preexponovanosťou. Jednoducho ‒ všade panovala dokonalá rovnováha.

Repertoár pozostával predovšetkým z Colleyho a Koppelových autorských kompozícií a je obdivuhodné, ako sa v hudbe, ktorá spontánne plynula, vo vzácne vyváženom pomere striedali striktne vykomponované pasáže s ostinátnymi plochami (alebo s takmer celkom „free“ hrou) a individuálnymi sólami mimo základného pulzu či harmonickej schémy skladby. Scott Colley znova potvrdil povesť melodického hráča a jeho skvele vystavané sóla mali okrem neomylného citu pre elementárnu hudobnú logiku aj mimoriadny emocionálny náboj. Spolu s Koppelom pulzovali takpovediac na jednej vlne, či už išlo o nepravidelné alebo nepárne metrá (5/4, 7/4 takty ...), náznaky dvojhlasého bachovského kontrapunktu, alebo v tradičnom rýchlom swingu. Tak, ako s totálnym nasadením hrali moderný jazz, dokázali aj úžasne precítene podať ellingtonovskú baladu …

Mojím favoritom bol zrejme Brian Blade, hoci ‒ našťastie ‒ nikto z trojice vyslovene nevytŕčal. Famózny černošský bubeník od prvého úderu doslova čaroval so zvukovými farbami a zdalo sa, že je po celý čas akoby izolovaný vo svojom svete, čo mu však nebránilo empaticky sprevádzať svojich spoluhráčov. Vo chvíľach extázy (dokumentovaných aj výraznými hlasovými prejavmi) vizuálne pripomínal Herbieho Hancocka pri podobných okamihoch za klaviatúrou. Hoci inklinujem najmä k dychovým nástrojom, dokázal by som Bladea sledovať aj keby tú hodinu a pol hral celkom sám. A ani chvíľu by som sa nenudil ...