1. - 3.2.2018, Theater Gütersloh, D   15.02.2018

Po tretí raz opäť na mieste činu! Alebo, keď som po prvý raz navštívil WDR 3 Jazz Fest v roku 2014, tak sa konal príslušný ročník práve v meste Gütersloh. V prekrásnom novučičkom a novopostavenom Theater Gütersloh, ktoré v ankete obyvatelia odmietli. A teraz si ho nevedia vynachváliť, radi doň chodia a dramaturgia pre obyvateľov a návštevníkom z blízkeho i ďalekého okolia vymýšľa stále niečo nové. Ako napríklad aj sólové jazzové koncerty, či sériu jazzových koncertov pod názvom Eureopean Jazz Legends, ktoré nahráva WDR a následne na CD vydáva vydavateľstvo Intuition. A mnohé iné.

Čiže v roku 2018 sa konal ďalší ročník WDR 3 Jazz Festivalu v meste Gütersloh, kam som sa vrátil po roku opäť (v roku 2013 to bol Köln, 2014 Gütersloh, v roku 2015 Dortmund, v roku 2016 Münster a v roku 2017 Gütersloh)! WDR (Westdeutscher Rundfunk) organizuje tento festival ako festival putovný po mestách spolkovej republiky NRW (Nordrhein-Westfalen čiže Severné Porýnie-Vestfálsko). Aj tento rok sa festival konal z pôvodných 4 dní iba 3 (ako už aj vlani) alebo zo 14 kapiel vystúpilo iba dvanásť. Ale zažili sme jednu novinku, každý večer jedna formácia vystúpila v ocenenom klube Bunker Ulmenwall v neďalekom meste Bielefeld (boli to Jürgen Friedrich Nautilus, Sebastian Sternal Trio a Hubert & Ludwig Nuss). Aj dramaturgia festivalu má svojich favoritov, ktorí, mohorazy ako držitelia WDR Jazzpreiss už z minulosti, vystúpili aj tento rok. Často v inom zoskupení či ako leadri vlastných formácií, ale samozrejme s iným a novým programom.

Celý festival otváralo vo štvrtok 1. februára 2018 zoskupenie Cologne Contemporary Jazz Orchestra (CCJO), ktoré už už svojho založenia pred 15 rokmi bolo orchestrom vynikajúcich sólistov a takisto aj skladateľov. Tento rok sa CCJO predviedol skladbami rakúskeho skladateľa a saxofonistu Marko Lacknera (* 1972), ktorý už vyše 20 rokov žije v Kölne. Sám získal Cenu WDR za kompozíciu v roku 2005, pričom sa v jeho tvorbe odrážajú najmodernejšie prvky jazzu, ale i alpská spevnosť, či moderná mestská vitalita.

V polovici 70-tych rokov hral mladý Alan Pasqua, narodený v roku 1952 v New Jersey, na koncerte v Carnegie Hall spoločne s bubeníkom Tony Willamsom, ktorý ho po koncerte okamžite angažoval do svojej novovznikajúcej kapely Lifetime. Nahrali spolu prvé dva albumy Lifetime, aj s gitaristom Alanom Holdsworthom. Ale Alana zlákolo západné pobrežie a Los Angeles, kde sa zakrátko prejavil ako filmový skladateľ. Neopúšťal však jazz a v L.A. založil s bubeníkom Petrom Erskinom jazzové trio, v ktorom dodnes vyniká jeho hlboký zmysel pre silné melódie a harmónie. Alan Pasqua na festivale zahral v triu s Erskinom a kontrabasistom z WDR Big Bandu John Goldsbyom. Práve v triu vyzneli jeho kompozície a spomínaný zmysel pre melodickosť a harmónie omnoho výraznejšie, ako potom pri vystúpení s triom v big bande. Tu sa jeho sila strácala, hoci aranžmán Vince Mendozu nič nemožno vytknúť.

O polnočný koncert v malej sále sa postaral v Berlíne žijúci americký gitarista Jean-Paul Bourelly a to v novom koncertnom programe Kiss the sky! Energiou nabitý koncert, podporený skvelými sólistickými výkonmi aj basgitaristu Daryl Taylora a bubeníka Kenny Martina, ale aj „ledabolo“ spevom samotného Bourellyho, nenechal nikoho vlažným. Odkaz Jimiho Hendrixa je v jeho tvorbe i prejave stále prítomný a silný! Jeho gitarové elektrizujúce riffy veru prechádzajú celým telom poslucháča!

Piatok môžeme preskočiť, pretože sa celý niesol v odovzdávaní cien WDR, následným účinkovaním všetkých ocenených a už som o tomto akte písal.. Sobota priniesla opäť tri vystúpenia na hlavnom pódiu a polnočné v malej sále. Koncertný maratón rozbiehalo veľmi zaujímavé trio: nemecký gitarista a huslista Andreas Heuser (* 1959), švajčiarsky klarinetista a bas klarinetista, vyznávajúci elektroniku Claudio Puntin, ktorý však žije v Berlíne a fínsky bubeník Markku Ounaskari, predviedli veľmi zaujímavú a podnetnú hudbu. Niečo bez hudobných hraníc, avšak predsa len ohraničenú hudbou komponovanou a improvizovanou či niečo medzi avantgardou a tradíciou! Reflektujúc na pódiu ad hoc proces, predsa len spoločná chémia týchto troch hudobníkov bola silnejšia, ako keby mali pasáže nacvičené!

Nasledujúci koncert formácie, ktorú viedol fínsky tenor saxofonista Timo Lassy, bol oproti predchádzajúcemu, len slabým odvarom kreativity, nápaditosti, či moderny! Timo Lassy bol pri vzniku pred 15 rokmi fínskej formácie Five Corners Quintet, ktorá vo svojej tvorbe miešala odkazy hard bopu a soul jazzu s elektronikou, klubovou kultúrou, či prvkami rocku, popu a fínskeho folklóru. Nič však z tohto sa neobjavilo na vystúpení Timo Lassy Quintetu, ktoré predviedlo lacný ľúbivý moderný jazz, spoliehajúci a kalkulujúci s vkusom obecenstva. Škoda, toto veru v sále asi nikto nečakal od fínskeho zoskupenia, z krajiny, ktorá neraz stála na čele modernosti a avantgardy!

O nemeckom jazzovom fenoméne menom Michael Wollny sa nové už veru nedá nič napísať! Tentoraz sa Michael Wollny Trio (Christian Weber – kontrabas a Eric Schaefer – bicie nástroje) spojilo s formáciou Norwegian Wind Ensemble, čo je 22-členný nórsky súbor dychových (drevených a plechových!) a perkusívnych nástrojov. Vedie ho skúsený Geir Lysne, ktorý ho dirigoval. Hlavná myšlienka je tvoriť hudbu na pódiu – tu a teraz, hoci nejaké party musia byť nacvičené dopredu. Ale nikto nevie, s akým výsledkom sa skončí ich prepojenie. Priznám sa, veľmi ma toto spojenie a ich hudba neuchvátili, respektíve sa mi to nepáčilo. Možnože dobrá myšlienka, ale …

 

Záver festivalu dramaturgia zverila do rúk Markusa Stockhausena, ktorý so svojou skupinou predviedol premiéru programu Wild Life. Škoda, že len v malej sále pre asi stovku poslucháčov! Markusa môžeme bez ostychu nazvať zvukovým architektom, pretože hrá nielen na trúbke a krídlovke, ale výdatne používa elektroniku, na ktorej stavia sound svojej výpovede. A krabičky a počítač používajú aj cellista Jörg Brinkmann, ale i klavirista Florian Weber či bubeník Christian Thomé i klávesista Simon Stockhausen. Vlastne všetci okrem basgitaristu Michelangela Flammia a perkusionistu Bodek Jankeho. Kreativita Markusa Stockhausena je prekvapivá, ale milá. Pohráva sa s dlhými tónmi a dozvukmi, jasne definuje rytmy a formy a jeho strom je čoraz viac košatejší. Našťastie mu to ale neprerastá cez hlavu – všetko má pekne pod kontrolou. Aj vkus, aj miery prezentácie!