Po prvý raz som sa s huslistom Romanom Jánoškom (* 1989) stretol na 24. Československom jazzovom festivale 2007 v Přerove, kde vystúpilo aj česko-slovenské hudobné združenie pod vedením klaviristu Karla Růžičku: Česko-slovenský husľový summit. Janoska Ensemble založili bratia Ondrej, František a Roman Jánoškovci s priženeným kontrabasistom a švagrom Júliusom Darvasom. Žijú a pôsobia vo Viedni, no pochádzajú z bratislavskej hudobníckej rodiny. Dostali prvotriedne hudobné vzdelanie od najlepších svetových učiteľov a vo svete si urobili meno ako sólisti, ale aj ako členovia iných svetoznámych zoskupení. František Jánoška je považovaný za jedného z najvýznamnejších klaviristov svojej generácie. Študoval na Konzervatóriu v Bratislave a vo Viedni, okrem interpretácii hudby sa venuje aj skladateľskej činnosti a improvizácii. Ondrej Jánoška ako hráč pôsobil vo Viedenskej štátnej opere a u Viedenských filharmonikov. Vyštudoval viedenské a bratislavské konzervatórium, najvyššie vzdelanie dosiahol na Universität fur Musik und darstellende Kunst v Grazi. Roman Jánoška je absolventom opäť viedenského a bratislavského konzervatória, absolvoval aj majstrovské kurzy u Pavla Vernikova. Pôsobil aj vo Vienna Art Orchestra Orchestra (2008 – 2010). Švagor Jánoškovcov, Julius Darvas pochádza z rodiny bohatej na kontrabasistov, vyštudoval konzervatórium a univerzitu vo Feldkirchu, hráva aj v Orchestri Viedenskej štátnej opery a vo Viedenskej filharmónii. Ako hudobné teleso vystupovali Janoska Ensemble takmer na všetkých svetových pódiách a spolupracovali s množstvom interpretov rôzneho hudobného zamerania. Spomeňme napríklad Annu Netrebko, Bobbyho McFerrina či jazzového gitaristu Bireliho Lagrena.
Janoškovci sa nechali spoznať slovenskému publiku až posledné roky rôznymi koncertami. Okrem virtuozity a medzinárodných úspechov ich spája ich vlastný Janoska style – čo je vlastná zmes klasiky, popu a jazzu. Na ich debutovom albume Janoska style je celkovo 10 skladieb, od Straussovho Netopiera, cez vlastné skladby Františka a Romana, až po Paganiniho, či závěrečného Piazollu Adiós Nonino. Absolútne suverénne a spontánne prechádzanie v rámci skladby rôznymi žánrami je prirodzené a takmer všade prítomné. O technickej bravúe ani nebudem hovoriť. Skvelé a invenčné! Jednoducho Janoska Ensemble robí vynikajíce meno našej kultúre a republike. Veru stojí za to si spomínaný album vypočuť! A nielen iba raz!
