Uri Caine - klavír, Fender Rhodes, Nguyen Le - gitara, Reggie Washington - basgitara a Cornell Rochester - bicie nástroje.

Uri Caine (nar. 1956, Philadelphia) je americký jazzový a klasický klavirista a skladateľ. Pochádza zo vzdelanej židovskej rodiny a počas detstva, na želanie rodičov, mal vyučovacie hodiny v hebrejskom jazyku. Študoval kompozíciu na univerzite v Pensylvánii a počas tohto času hrával v lokálnych kluboch. Po ukončení štúdia vycestoval do Izraela s ideou usadenia sa, ale nakoniec sa rozhodol pre jazzovú scénu v New Yorku. Na svojom konte má množstvo nahrávok, pričom často pracuje aj na na syntézach jazzu a klasickej hudby. Vo viedenskom klube Porgy & Bess vystúpil spoločne s troma špičkovými hudobníkmi, ale nedal všetkým rovnaký priestor. Často sa mal dojem akejsi exhibície mien Uri Caine a Cornell Rochester (bicie nástroje). Koncert pozostával z dvoch častí, ktoré boli od seba dosť odlišné, preto sa budem obom vstupom venovať zvlášť.

Prvá polovica sa niesla v znamení moderného avantgardného až free jazzu, ktorý bol ešte podporovaný púšťaním rôznych samplov ("vesmírne zvuky", ruchy, šumy, ...). Hneď v úvode bol poslucháč vtiahnutý do deja, o čo sa postaral najmä Cornell Rochester (disponujúci naozaj tvrdým a presným úderom, pričom sa ho nebojí použiť...) a slušné decibely, na Porgy celkom nezvyčajné. Poslucháčovi sa mohlo zdať, že skladby sú vo veľkej miere chaotické a improvizované, ale myslím si, že tomu tak nebolo. Jednak sa hralo z nôt, a navyše sa citlivým uchom dali zaregistrovať útržky tém, ktoré boli rozkúskované - pôsobiace ako fragmenty. Prvý blok bol ukončený Cornellovým sólom, za ktoré by sa nehanbil žiaden metalový bubeník.

V druhej polovici koncertu, po prestávke, nasledoval šprint do cieľa. Štýlovo šlo o menej avantgardné a viac jazzové (jazzrockové) hranie, ktoré divákov zaujalo. Na druhej strane, keď hráte stále najsilnejšie a najrýchlejšie, po čase vás to prestane baviť. Mňa osobne to miestami aj unavovalo, pričom stačil pohľad do publika a nebol som v tom sám. Niekedy som mal navyše dojem, že bubeník dostával zbytočne veľa priestoru, aj keď v porovnaní s prvým blokom sa našťastie prejavili aj ostatní hráči. Mali sme možnosť vypočuť si dlhšie sóla gitaristu (Nguyen Le) a basgitaristu (Reggie Washington), ktoré príjemne oživili celý večer. V kontraste s celkovou dramaturgiou zaznela pieseň, nekonkrétne pomenovaná, Number 5. Išlo o pomalšiu kompozíciu s postrehnuteľnou melódiu, avšak s jemne kostrbatou interpretáciou. V tej chvíli som nadobudol dojem, že pomalé a precítené veci nie sú primárna parketa The New Uri Caine Group. A samotný Uri Caine? Odrobil si ťažkú robotu, ťahal všetky kompozície, ale priznám sa, že ani jeden moment sa do mojej pamäte nezapísal.