Jazzové idiómy v takzvanej vážnej hudbe boli už v prvej tretine 20. storočia revitalizačným prostriedkom pre chradnúcu európsku hudbu. George Gershwin to sám pocítil pri návšteve Paríža, keď ho slávna Nadja Boulanger odmietla prijať do svojich skladateľských kurzov s konštatovaním, že Európa by zničila jeho jazzmanskú spontaneitu. Gershwin naopak, silne ovplyvnil mnohých Európanov. Kubánska predohra je riavou invencie v jej najčistejšej podobe. Jazz mal v krvi aj Leonard Bernstein – autor, otvorený akejkoľvek seriózne mienenej hudbe. Jazz neskôr opantal myseľ aj senzitívnemu Bohuslavovi Martinů, dokonca aj „sovietskemu“ gerojovi Dmitrijovi Šostakovičovi – ba dokonca aj slovenskému skladateľovi Egonovi Krákovi, ktorý skôr holduje hudbe dávnych čias … jazz je prosto nečasový a večný. Musí sa však ocitnúť v správnych rukách, čo naši autori spĺňajú…

Hrajú: