Vystúpenie kvartetu amerického saxofonistu Joshuu Redmana, ktorého koncert uzavrel piatkový festivalový večer bol pre mňa osobne hudobným vrcholom BJD SLSP 2013! S takto mimoriadne vysoko nastavenou laťkou sa festival prehupol do svojho druhého dňa. Moje hodnotenie by bolo značne neobjektívne, keby som mal v Redmanovom tieni porovnávať neporovnateľné. V stále preznievajúcich emóciách zážitku z tohto koncertu sobotný festivalový večer nie a nie priniesť to pravé hudobné uspokojenie.

 

 

Nikolaj Nikitin – tenor saxofón, soprán saxofó, Michael „Patches“ Stewart – trúbka, Gabriel Jonáš – klavír, Juraj Griglák – kontrabas a  Jozef „Ishias“ Döme - bicie

 

Mladý slovenský saxofonista Nikolaj Nikitin sa postupne stáva uznávanou postavou slovenskej jazzovej scény. Spolu so svojim stabilným kvartetom, v ktorom figurujú generačne starší a skúsenejší hudobníci Gabriel Jonáš, Juraj Griglák a Jozef Döme už stihol Nikitin nahrať a vydať svoj tretí autorský album s názvom Music for boys and girls vol.1. (Vydavateľstvo Real Music House). Na ostatných dvoch albumoch spolupracuje aj s vynikajúcim trúbkarom z New Orleans Michael „Patches“ Stewartom.

Príjemné, akustické otvorenie druhého dňa, bolo v podstate jediným takýmto ansámblom sobotného večera. Nikolaj Nikitin predstavil svoje kompozície zo všetkých troch albumov. Po úvodnej skladbe Warm Up koncert pokračoval skladbami Bolero, Flying a Behind the window, v ktorých sa kapela udomácnila na pódiu a odovzdala divákom kopec pozitívnej energie. Veľmi pekné dvojhlasne zaranžované témy, majstrovský klavír Gaba Jonáša, zaujímavé harmónie, energická rytmická sekcia ako aj brilantné sóla Patchesa Stewarta krásne súzneli s Nikitinovým rukopisom. Náznaky orientálnej ako aj slovenskej ľudovej melodiky vnášajú do výrazu tohto talentovaného saxofonistu svojráznu iskru a sviežosť. Len tak ďalej Nikolaj, nech sa darí!

 

 

Guillaume Perret - tenor saxofón, Philippe Bussonnet - basgitara, Jim Grandcamp – gitara a Yoann Serra - bicie

 

Francúzska kapela vedená saxofonistom a skladateľom Guillaume Perretom priniesla na fastival živelnosť a energiu v experimentátorskej fúzii jazzu, rocku a metalu. Nie náhodou debutový album tohto zoskupenia vyšiel pod hlavičkou vydavateľstva Tzadik Records, ktoré vlastní legendárny saxofonista, zakladateľ newyorského avantgardného zoskupenia Naked City – John Zorn. Ten je zároveň aj producentom albumu The Electric Epic.

Zornov koncept sa snaží raziť aj táto francúzska formácia. V ich vystúpení s výrazným rytmickým groovom sa miešali melodické vplyvy world music, elektronické efektové zvukové modulácie, pestré aranžmány, široký dynamický rozsah. V kombinácii s virtuozitou Guillauma Perreta a mimoriadne hutným zvukom kapely to boli prvky, ktorými dokázali priviesť do varu väčšinu bratislavského publika. Svedčí o tom aj fakt, že okamžite po ich vystúpení sa vo vestibule vypredali všetky ich CD nosiče. Ja osobne som však patril k tým, ktorých Electric Epic veľmi neoslovili. Na môj vkus hudba príliš surová, harmonicky statická a aj napriek pestrému výrazu a množstvu vizuálnych a zvukových efektov mi stačila iba ochutnávka pár skladieb. Predsa len pôvodný projekt Naked city s Johnom Zornom a gitarovými „šialenosťami“ Billa Frisella, ktorý si v 80-tych rokoch podmanil newyorskú Down Town scénu bol svojou charizmou zaujímavejší. Ak však hudba formácie The Electric Epic dokázala zdvihnúť zo sedadiel väčšinu divákov BJD, je to dôkaz, že takáto alternatívna koncepcia stále funguje. Azda aj vďaka takto dramaturgicky odvážnemu obsadeniu si BJD získavajú každým rokom stále širší okruh priaznivcov.

 

 

Bilal Oliver - spev, Conley Whitfield Jr. - basgitara, Steve Mckie - bicie, Corey Bernhard - klávesy a 
Ed Riches - gitara

 

Ešte kontroverznejšie pôsobilo vystúpenie tohto amerického speváka, skladateľa a producenta, ktorého priaznivci čiernej hudby radia k najlepším r´n´b spevákom súčasnosti. Jeho popularita na newyorskej hudobnej scéne, spolupráca s najväčšími hviezdami showbiznisu (Erykah Badu, Beyoncé, Jay-Z, Dr. Dre či The Roots … ) ako aj spolupráca s Robetorm Glasperom, ktorý sa už radí k ikonám moderného akustického jazzu spájaného s hip-hopom, funkom i prvkami jazzového elektrického experimentu sľubovala hodnotný hudobný zážitok. O to viac, že kapela sa uviedla Davisovou témou Blue in Green. Žiaľ pre mňa, ako aj pre väčšinu divákov zostalo Bilalovo výrazovo preexponované vystúpenie s repertoárom z jeho najnovších albumov A love surreal či Airtight´s Revenge nepochopené, ak nechcem rovno povedať, že bolo sklamaním. Spevákovu snahu po výraze niekde medzi Princom a Lenny Kravitzom svojimi inštrumentálnymi výkonmi len ťažkopádne podporovala jeho kapela. O funkovej uvoľnenosti nemohlo byť ani reči. Sila osobnosti a nadhľad v tomto vystúpení skrátka nedosahovali úroveň, ktorá by dokázala niečim výraznejšie nadchnúť.

 

 

Scott Henderson – gitara, Jeff Berlin - basgitara a Dennis Chambers - bicie

 

Sobotný program bol dramaturgicky zameraný skôr na fúzie jazzu s inými žánrami, o čom svedčila v jeho závere aj zvuková intenzita z B pódia, na ktorom Chicago blues Connection veľmi príjemne navnadili divákov na headlinera večera gitaristu Scotta Hendersona s jeho triom Jeff Berlin - basgitara a Dennis Chambers – bicie. Skutočne hviezdne obsadenie a konečne hudba prvotriednej svetovej kvality, adekvátny partner v kategórii koncertov, aké priniesli v piatok Joshua Redman, či v nedeľu Chris Potter.

Scotta Hendersona môžno bez pochýb označiť za najvýraznejšieho fusion gitaristu súčasnosti, ktorý svoju kariéru budoval v kapelách ako Chick Corea Electric Band, Joe Zawinul´s Syndicate či vlastnej fusion formácii Tribal Tech.

Jeho výrazový arzenál je mimoriadne široký, siaha od bluesového citu cez rockovú, hendrixovskú dravosť až po jazzový intelekt. Svoj typický skreslený tón elektrickej gitary Henderson ohýba vibráto pákou, ktorú takmer neustále drží v ruke. Je to veľmi podobný prístup k tónu, akým sa preslávil jazzrockový gitarový mág Jeff Beck. Henderson však používa bohatší harmonický jazyk, jeho akordické voicingy sú plné disonancií a virtuózne sólové linky zahusťuje stupnicovými substitúciami, ktorými dosahuje skutočne zaujímavý a svojský zvukový výraz.

Basgitarista Jeff Berlin, okrem iného Hendersonov spoluhráč z elektrickej kapely huslistu Jean Luc Pontyho z polovice 80-tych rokov je svojim tónom a virtuozitou považovaný za priameho nástupcu Jaca Pastoriusa, slávneho člena Weather Report.

Dennis Chambers takisto v 80-tych rokoch preslávený svojou technikou a rýchlosťou spolupracoval s priekopnickými funkovými kapelami Parliament a Funkadelic, neskôr s menami ako John Scofield, George Duke, Brecker Brothers, Carlos Santana, ...

Svoj spoločný štúdiový album (HBC Super trio, 2012), na ktorom prezentujú skladby Herbie Hancocka, Wayne Shortera a Joe Zawinula predviedli aj pred bratislavským publikom. Neuveriteľnú súhru, presnosť a ľahkosť s akou trio hralo náročné jazzrockové party, možno vidieť len u hudobníkov takéhoto kalibru. Jeff Berlin od prvých taktov zaujal svojim nádherným tónom, ktorý pripomínal bezpažcovú basgitaru Jaca, aj napriek tomu, že hral na pražcovej basgitare. Berlinove melodické a zároveň virtuózne improvizácie miestami dokonca zatieňovali Hendersonovu gitaru. Sólovým predvedením Claptonovej skladby Tears in Heaven, ktorou Berlin ukázal, že jeho basgitara nemá absolútne žiadne technické ani harmonické limity, nikoho nenechal na pochybách, prečo patrí k najvyhľadávanejším sidemanom súčasnosti. Dennis Chambers predviedol úžasnú rytmickú variabilitu, ktorá však nikde neprečnievala nad svojich kolegov.

Vrcholnými časťami repertoáru tohto tria boli osvedčené hity Weather Report - Black Market, či prídavok Chicken, ktorým sa Scott Henderson a jeho trio s nadšenými a nepochybujem, že naozaj spokojnými divákmi po standing ovations rozlúčili.