Tibor Kováč (SR) - umelecký vedúci, husle, Roman Jánoška (SR) - husle, Thilo Fechner (D) - viola, Stephan Koncz (A) – violončelo, Ödön Rácz (H) - kontrabas, Daniel Ottensamer (A) – klarinet a František Jánoška (SR) – klavír.
Sentiment znova v móde
Salónna európska hudba bola jedným z podnetov pre vývoj jazzu na novom kontinente na prelome 19. a 20. storočia. Zdanlivo zabudnutý impulz aktualizujú dnešné tendencie vo vážnej hudbe 21. storočia a koncert The Philharmonic bol toho dôkazom. The Philharmonics je zložené z hudobníkov zo Strednej Európy a v novom predvádzaní sentimentu, akoby ožíval aj hlas starej Rakúsko-Uhorskej monarchie. Filharmonici prevzali z jazzu metódu aranžmánu a otvorene sa k nej hlásia, keď viaceré známe kusy európskych majstrov S. Prokofieva (suita z baletu Rómeo a Júlia), Don José z opery Carmen G. Bizeta, C. Saint-Saëns (Dance macabre op. 40) upravujú do nového aranžmánu pre septeto a s odvahou uvádzajú pre poslucháčov vážnej hudby, že tieto aranžmány sú z pera Tibora Kováča, umeleckého vedúceho a Františka Jánošku, klaviristu súboru. Možno sa zdá, že idea salónnej zábavnej hudby je pozostatok z 19. storočia, avšak úspechy septeta a aj reakcie obecenstva na tomto koncerte ukazujú, že obdiv voči virtuozite koncertných majstrov, ich prirodzená muzikalita a schopnosť improvizácie hoci s nádychom sentimentu, stále oslovuje poslucháčov. Asi je dobré vedieť, čo sa deje na opačnej strane hudobného vývoja – teda ako vyzerá zábava vo vážnej hudbe aj v súčasnosti a najmä, že aj toto obecenstvo má svoju predstavu o zábave, aj keď pritom modifikuje, aranžuje alebo znovu inštrumentuje romantické symfonické kusy a pôvodná nedotknuteľnosť týchto skladieb sa zrazu mení v aranžmánoch a improvizáciách
Čo je z tejto hudby inšpiratívne pre jazz tak, ako to bolo pred sto rokmi, je použitie husieľ, violončela a kontrabasu, ako úžasne melodicky tvarovateľných hudobných nástrojov. Tak, ako sa členovia The Philharmonics nechali ovplyvniť jazzom pre nové obsadenie telesa – sláčikové kvarteto obohatené o klarinet, klavír a kontrabas, aby mohli hrať aj skladby s rytmickým odpichom, tak môžu jazzmani v súčasnosti hľadať ďalšie podnety v novom vývoji salónnej hudby 21. storočia najmä pri návratoch do retroštýlov pri reharmonizácii swingových skladieb alebo tradičného jazzu (viď záznam Mark O´Connor, Frank Vignola a Wynton Mrsalis: ). Napokon, husle sú v súčasnosti veľmi moderným nástrojom v jazze, oživujúcim kreolskú hudbu starého jazzu. V práci s dynamikou je The Philharmonics obdivuhodným súborom, osobitý pri aranžérskych riešeniach hudobnej formy, kde naopak, v porovnaní s ním môže súčasný jazz pôsobiť konvenčne. Na druhej strane možno The Philharmonics hodnotiť z pohľadu jazzmana a vyčítať im nedôslednosti v rytmickom frázovaní takých skladieb, akými boli Chick Corea: Spain. Hoci téma Spain bola nacvičená precízne, pregnantnosť sprievodnej skupiny v rytme môže byť kameňom úrazu v momente, keď nastúpi klarinetová improvizácia a rytmické cítenie je neporovnateľné s hudbou jazzových majstrov, medzi ktorých Chick Corea bezosporu patril. Rovnaký problém sa môže objaviť pri hre skladby Presto Fight od Django Reinhardta, kde gypsy jazz Djanga je v rytmickom feelingu nenapodobiteľný a jedinečný pre európsku podobu jazzu. Presto Fight Django Reinhardta hrali The Philharmonics v aranžmáne rakúskeho huslistu Fritza Kreislera (1875-1962) a Františka Jánošku. Tieto aranžérske zásahy napokon spôsobili, že Coreova Spain sa dostala do celkom inej harmonickej podoby než na akú sme zvyknutí a čiastočne sa z nej stratila atmosféra pôvodných akordov (chýbal mi akord maj7).
Ďalšie výhrady jazzmana môžu smerovať k miešaniu salónnej zábavnej hudby, gypsy jazzu s príchuťou kaviarenskej hudby, ktorá je na hranici medzi sentimentom a gýčom, k prílišnej hybridizácii ruských, židovských, cigánskych ľudových piesní v skladbe T. Kováča a F. Jánošku K&K Rhapsody. Rovnako na efekt hrané Oblivion od Astora Piazzollu sa dá tvarovať aj umeleckejšie, aj keď pritom riskujeme, že sa poslucháč bude nudiť, možno menej glissánd a viac zdržanlivosti by znieslo frázovanie klezmer hudby v skladbe Tibora Kováča: Yiddiche Mame (téma G. Mahlera a židovské ľudové piesne). Podstatné ale je, že bravúrna, rapsodická, patetická a sentimentálna hudba sa stále páči. Dokázal to aj efektný prídavok Monti čardáš na koniec koncertu.
