Keď prišiel pred časom Martin Valihora s myšlienkou One Day Jazz Festivalu, mohol len dúfať, že sa stane tak životaschopnou a hudobne podnetnou, ako môžeme dnes po jubilejnom desiatom výročí konštatovať. Potvrdením je aj druhý deň vlastne „ Jednodenného“ festivalu. Aj keď chvíľu po siedmej to ešte vyzeralo na sálu skôr poloprázdnu ako poloplnú, už prvý účinkujúci spôsobil zásadný obrat. Fenomenálny hudobník, slovenský basista Juraj Griglák so svojím bandom prišiel predstaviť svoj ostatný opus The Time to Fly.

A jeho band - to sú všetko veľké mená. Na saxofóne Chris Hemingway, podobne ako Juraj Griglák sa pohybuje bezstarostne medzi svetom vážnej a jazzovej hudby. Deviatu sezónu člen váženého New Century Saxophone Quartetu a inak jazzový hudobník na voľnej nohe v domovskom New Yorku, firemný hráč saxofónov značky Cannonball. Na klávesy a Hammond organ hral Bobby Sparks, narodený v roku 1973 v Texase, od detstva ovplyvňovaný z matkinej strany gospelom a z otcovej jazzom. Za posledných dvadsať rokov svojej hudobnej kariéry spolupracoval s menami ako Prince, Herbie Hancock, Marcus Miller, Tower of Power, Ray Charles, George Benson, Dean Brown, Al Jarreau, David Sanborn či Nicolas Payton. Na bicie nástroje hral Poogie Bell, ročník 1961, jazzový bubeník, skladateľ, kapelník a producent v žánroch ako jazz fusion, rhytm and blues, rock a funky. Obľúbený sideman Marcusa Millera, Victora Baileyho, Eryky Badou, Roberty Flack, Luthera Vandrossa alebo Victora Wootena.

Skupina zahrala nápadité kompozície svojho leadera na najvyššej možnej úrovni. Z každého sóla jednotlivých hudobníkov bolo cítiť absolútnu žánrovú vyhratosť, invenciu a nadhľad. Či výber zvukov klávesáka Bobbyho Sparksa a jeho finálové prechody z jednohlasého syntezátora na polyfónny Hammond organ, či exaltované funky sóla saxofonistu Hemingwaya a samozrejme vynikajúca rytmika Poogieho Bella a Juraja Grigláka, ktorý bol ústrednou postavou hudobného diania tak svojimi virtuóznymi improvizáciami ako aj citlivým doprovodom svojjich spoluhráčov. Na konci vystúpenia vyprevadili hudobníkov skutočne búrlivé a veľmi zaslúžené ovácie.

Po prestávke Martin Valihora pozval na pódium trio gitaristu Wayne Krantza, významného predstaviteľa newyorskej modernej scény. Wayne Krantz, narodený v roku 1958 v Oregone, absolvoval známu Berklee College of Music v Bostone v roku 1979. Podľa vlastných slov vtedy hral ako kríženec Pata Methenyho a Jima Halla, no snaha vytvoriť svoj vlastný hudobný svet ho priviedla k rockovejšiemu prístupu a tvorbe vlastného komplexného rytmického a harmonického konceptu. Prvé CD vydal v roku 1990 a odvtedy ďaľších deväť. Donedávna hral pravidelne so svojím triom v jazzovom klube 55 Bar v New Yorku. S jeho hrou sa stretnete pri menách ako Steely Dan, Michael Brecker, Billy Cobham, Chris Potter alebo David Binney. Druhým do tria bol basista Nate Wood. Ročník 1979, nahral tri vlastné CD a za sebou má spoluprácu s The Calling, Kneebody, Tigranom Hamasyanom, Donny Mc Caslinom, Taylor Hawkins alebo Stingom. Výborný basista a bubeník a okrem hry na gitare aj saxofonista. Tretím do tria bol vynikajúci bubeník Keith Carlock, známy z orchestra klavíristu a skladateľa Michela Camilla.

Trio od začiatku nasadilo vysoké tempo, kolážovité kompozície, kde jeden rytmus strieda druhý, kde jednotlivé časti skladby ako keby spolu nesúviseli, vzdialene pripomínajúce skladby Johna Zorna či dekonštruktívny prístup Marca Ribota, obdivuhodná práca s prázdnymi strunami po stránke harmonickej aj melodickej, skladby akoby bez výraznej témy, ale nadupané energiou! Prosto autentická súčasná N.Y. scéna. Wayne Krantz svoj charakteristický sound doluje z gitary momentálne vychytenej značky Suhr, typ Stratocaster cez Marshall aparát a pôsobivú paletu efektových pedálov, ktoré veľmi prirodzene a funkčne využíva.

Koncertný set tria prebehol ako voda a po ďaľšej prestávke sa na pódiu objavili poslední účinkujúci, islandská legenda s názvom Mezzoforte. To už dávno bola sála pekne zaplnená a bol to rozumný krok dať túto mimoriadne obľúbenú kapelu na záver. Čo k tomu dodať ? Mezzoforte, ktoré sa cez noc stalo hviezdou vďaka svojmu hitu z roku 1983, (ide o skladbu Garden Party zo štvrtého albumu s názvom Surprise, Surprise), prakticky na istý čas definovalo európsku fusion hudbu, (samozrejme aj slovenskú). Úspech to bol nečakaný, ale určite zaslúžený. Spevné melódie, inštrumentálne sóla viac ako len koketujúce s jazzom, príjemné harmónie a z toho vyplývajúci pocit bezstarostnosti a dobrej nálady, sa šíria medzi publikum od roku 1977. Pravdou je však tiež, že Mezzoforte nie je ako dobré víno, čo rokmi dozrieva. Je skôr ako Coca Cola, tá istá receptúra, spoľahlivo dobrá chuť, osviežujúce bublinky, čo vyprchajú. Aby som im nekrivdil, spoľahlivá rytmika Johann Asmundsson - basová gitara a Martin Valihora - bicie nástroje (výborný ako vždy!), Fridrik Karlsson - gitara, trošku archaická, ale stále s ťahom na bránku, Eythor Gunnarsson – klávesy a jeden z otcov projektu Mezzoforte a Jonas Wall - saxofóny, hrali s chuťou, nasadením a dlho.

V každom prípade, majú za sebou 15 CD, niekoľko kompilácií a s úspešnou kariérou sa určite nechystajú skončiť. Treba im zaželať veľa zdravia nech si status šíriteľov dobrej jazzovej nálady udržia čo najdlhšie. A keď sme pri želaniach, tak zaželajme všetko dobré aj hlavnému organizátorovi Martinovi Valihorovi, nech má stále takú dobrú ruku vo výbere účinkujúcich aspoň tých, minimálne, ďaľších desať rokov!