40. ročník tohto najväčšieho slovenského jazzového sviatku treba osláviť. Staré, ale dobré – ako víno. Aj tak vyzerala nedeľa – posledný festivalý deň na záver 4-dňového jazzového maratónu! Dramaturgicky bola nedeľa vystavaná veľmi zaujímavo. Tak, aby poslucháč neplával stále v tom istom rytme, tempe, a už vôbec nie štýle. Tešíme sa svorne, že aj slovenské formácie dostávajú priestor na Bratislavských jazzových dňoch. Znamená to totiž jedno jediné – že náš jazz nestagnuje, naopak, rozvíja!

Štvrtý festivalový deň otvorilo kvarteto Gajdík – Hodek – Oravec – Ragan Group, čiže mladí slovenskí muzikanti, z ktorých špeciálne Hodek predstavuje výnimočný talent, ktorý má nesporne v budúcnosti priestor na rozvíjanie a štýlové usmernenie vlastnej osobnosti. Veľká vďaka preto patrí organizátorom BJD, že neopomenuli takú „banalitu“, akou je slovenský jazz. Rokmi si totiž aj vďaka práve tomuto najväčšiemu jazzovému sviatku získava domáca scéne stabilné piliere, ktoré je možné katapultovať do svetových scén. Hudobníci dokázali svoju profesionalitu vyváženosťou soundu a výsledkom bolo výborné vystúpenie.

Ďalší z účinkujúcich – rodený Američan Ed Partyka doslova žije a dýcha pre bigband a má ho doslova v krvi. Jeho inštrumentálnou doménou je basový trombón, ktorý je na techniku nesmierne náročný. Hrá aj na tube a zároveň aranžuje skladby pre mnohé svetové orchestre – ak teda hovoríme o bigbande, nenájdeme kompetentnejšiu osobu v Európe ako práve Partyku. Ako dlhoročný člen Vienna Art Orchestra nadobudol cenné skúsenosti, ktoré dnes využíva vo formácii zloženej zo samých mladých virtuóznych muzikantov. Podaktorým možno prekážala až príliš bohatá dychová sekcia a tiež speváčka, ktorá nedokázala dodržať štýlovú čistotu pre experimenty Partyku. Dokonale zohratá rytmická sekcia, frázovanie, ktoré zodpovedalo tradičnému jazzu spoločne so spevom – vďaka kompatibilite všetkých týchto zložiek sme sa preniesli do minulosti. Partyka dbá hlavne o to, aby aranžmánmi a interpretáciou dodržiaval to, čo muzikanti kedysi na zábavách a v kluboch prinášali, napriek tomu do všetkého prinášajú aj experimenty. Partyka dokáže vytieňovať dynamiku bandu, zároveň do nej priniesť aj netradičné kúsky, „vypeckovať“ dychovú sekciu tak, ako sa na tento štýl sluší a patrí, preto jeho bigband tak skvele funguje.

A dostávame sa k hlavnej hviezde. Kým v sobotu to bol Scofield, záverečná nedeľa patrila ďalšej legende. Mike Stern síce pôsobí tak trošku ako obstarožný pán, ale gitaru má vždy pod kontrolou. Po desiatkach odohraných rokov síce muzikantom hrozí, že tak trošku skĺznu na akademickú pôdu, no Sternovi sa to našťastie nestalo. Postaralo sa o tom aj unikátne zloženie kapely so samými vynikajúcimi muzikantmi – kapela Sterna proste znie ohromne! Bob Franceschini je majstrom medzi tenor saxofonistami, nehovoriac o skvelom basákovi Chrisovi Minh Dokym a bubeníkovi Kethovi Carlockovi. Už od čias spolupráce s géniom Milesom Davisom sa Sternova cesta uberala špecifickou zvukovosťou, ktorú na gitare dosahoval. Na BJD predviedli krásne čistý jazz bez efektov – s prehľadnou hudobnou formou, dlhými improvizáciami, ktoré mali v sebe kultivovanosť a živelnosť. Všetci muzikanti boli v popredí, veď napokon, všetko to totiž boli muzikanti, ktorí nemajú potrebu zbytočne sa predvádzať, ale v prvom rade priniesť na pódium feeling a odovzdať prúdiacu energiu publiku. Gro však mal v povedomí Stern, ktorý „dirigoval“ ostatných kolegov – virtuózov. Ako jediní počas nedele museli dopriať publiku prídavok, ktorý bol prirodzený len preto, že ho interpret slušne dokázal vygradovať. Pocta gitarovému mágovi Hendrixovi v podobe piesne Red House bola už len extatickým vrcholom večera.

Záver festivalu patril Victorovi Wootenovi geniálnemu muzikantovi, ktorý okrem toho, že je multiinštrumentalista, neostáva stáť na jednom mieste a vždy sa posúva ďalej. Inovuje, variuje, skrátka, muzikantská duša mu nedovolí zacykliť sa v jednom a tom istom sounde, ako sa to, žiaľ, stáva aj mnohým iným hviezdam svetového formátu. Jeho dominantným nástrojom je síce basgitara (na tomto poli aj podporuje mladé talenty, pre ktoré organizuje kempy na vlastnom pozemku), ale zároveň je aj skúseným producentom, čo mu dovoľuje zmienené experimenty v sounde a štýloch. Do Bratislavy zavítal s takmer rodinnou formáciou, nebyť klávesáka Karltona Taylora. Za bicími nástrojmi totiž hviezdil brat Roy a na gitaru hral ďalší – Elijah. Pre Wootena nie je hudba len kopou nôt či improvizácií – považuje ju za špeciálny jazyk, prostredníctvom ktorého komunikuje s divákmi. Či už je to v meditatívnej polohe alebo drsnejších vypaľovačkách, publikum proste obdivuje jeho živelnú energiu, ktorú prostredníctvom basgitary dokáže odovzdať. Obdivuhodné sú najmä jeho pekne vyhraté oblúkové melodické pasáže, ktorým nechýba vycizelovaná technika, ale hlavne prirodzený jazzový feeling. A najmä jeho šoumenstvo v podobe pohrávania sa medzi hranicami čistej inštrumentálnej interpretácie a súčasnými technologickými schopnosťami.

Štyridsiate Bratislavské jazzové dni sa skončili dôstojne a hlavne dramaturgicky zaujímavo – každý si tam našiel svoje. Či už priaznivci slovenského jazzu alebo veľkých hviezd celosvetového formátu, starého jazzu – skrátka, z každého rožka troška. A táto štýlová všehochuť nesmierne chutila... Dovidenia o rok, priatelia!